Putovanie po Indii - 2. časť: Posvätné mesto Rishikesh

Batôžkar Vojta Kadera pokračuje v objavovaní Indie, dnes sa spolu s ním pozrieme do posvätného mesta Rishikesh.

• Turistické batohy

• Expedičné batohy

• Príručné do lietadla

• Ako si vybrať batoh

Zbohom, Dillí

Bolo asi deväť ráno a ja som sedel v predpotopnom autobuse, kam pasažierom cez zamrežované okná pchali miestni biznismeni masala čaj, domáce nanuky a oriešky zabalené v starých novinách. Na dve sedadlá sa obvykle vtesnali traja až štyria pasažieri. Ja som mal našťastie len jedného prísediaceho chlapca, ktorý sa predstavil ako Alibaba a hneď sa mi zdôveril, že cestuje na sever za dobrodružstvom.

Opustiť Nové Dilí sa ukázalo ako misia na celé dopoludnie a ja som trpko ľutoval, som si nekúpil viac orieškov. Dierami medzi mrežami som pozoroval, ako sa tehlové obydlia menia na chatrče, zatiaľ čo na mojom ramene spokojne spal Alibala a hrozne chrápal.

Hladné okno

Prvé zastávka na občerstvenie prišla po náročných piatich hodinách jazdy. Prvýkrát počas celého pobytu v Indii som mal tú česť uvidieť otvorený priestor, avšak mňa z pochopiteľného dôvodu zaujímalo len hladné okno.

Uprostred špiny a biedy stálo niekoľko zúfalých konštrukcií a v nich sa na otvorenom ohni pripravovalo veľa rôznych pokrmov. Ja osobne som v tom čase poznal len dál a sabdží, čo zvyčajne znamenalo rozvarenú zeleninu, s tým rozdielom, že sa do dálu ešte pridávali strukoviny. Najviac ma ale tentokrát zaujal obrovský kávovar a hneď som si aj objednal kávu. Lenže išlo len o kulisu, spoza ktorej pikolík vybral malý kýblik a nalial doň svetlohnedú presladenú brečku. A takto to bolo v Indii so všetkým.

• Hlavné jedlo

• Polievky

• Dezerty, raňajky

• Sušené mäso

Teleshopping v autobuse

Ďalšiu asi polhodinu cesty nám spestril novoprišlý pasažier alias indický Horst Fuchs, ktorý sa suverénne postavil na čelo autobusu hneď vedľa vodiča a začal s veľmi podrobnou a hlavne hlasnou prezentáciou nejakých zázračných olejov. Hovoril hindsky, takže som mu nerozumel ani slovo, ale ostatní pasažieri boli očividne veľmi vzrušení. Keby toto skúsil v autobuse u nás doma, tak by s najväčšou pravdepodobnosťou dostal cez držku, ale Indovia toto milovali. Len čo skončil, tak začali jeho produkty skupovať vo veľkom, hoci mnohí z nich mali sotva na cigarety. Zvyšok cesty sa niesol v pokojnom duchu a ja som začal driemať.

V posvätnom meste

Neďaleko od prameňa posvätnej rieky Gangy sa rozkladá prastaré mesto Rishikesh. Jeden z hlavných bodov v baket liste každého milovníka jogy alebo nasledovníka sexuálneho guru menom Ošo. Malebné miesto plné pojazdných stánkov s plackami všetkého druhu a dálov na sto spôsobov. V šialenom prepletenci chaotickej dopravy, akú by si biely človek z ďalekej Európy len ťažko dokázal predstaviť, sa potulovali apatické kravy, teľatá a býky, ktoré mohli trubičov v rikšách len veľmi ťažko rozhodiť.

Vystúpil som z vozidla asi niekde v centre a rovnom som si to namieril do prvého hostelu, ktorý stál opodiaľ. Bola to klasicky obitá a špinavá budova, akých stálo všade dokola neúrekom. Vstúpil som do strohej miestnosti, kde sa na prútenej stoličke rozvaľoval krpec alias recepčný a hneď mi začal ponúkať rôzne izby. Bolo to celkom jednoduché, pretože všetky vyzerali úplne rovnako. Ponurá miestnosť, malé zamrežované okno, vŕzgajúca poschodová posteľ a skriňa.

• Sporky, cestovné príbory

• Hrnčeky a poháre

• Boxy na potraviny

• Misky a taniere

Požičovňa motocyklov

Rishikesh je jedno z posvätných miest a znamená, že sa v ňom nedá zohnať žiadne mäso, vajce a alkohol a ja som sa hneď nasledujúci deň vydal tú tézu overiť. Podľa mojej mapy mal byť najbližší oficiálny obchod s alkohol vzdialený asi štyridsať míľ a okrem pešej výpravy sa tam dalo dostať buď tuktukom, alebo požičaným vozidlom.

Kompletne všetky webové stránky síce tvrdili, že sa motorky požičiavajú minimálne na týždeň a za nekresťanské sumy, avšak tu stále boli také tie požičovne, ktoré nemali webové stránky a už vôbec nie motocykle, ktoré by boli schopné týždeň v kuse fungovať. Jeden taký stánok som si počas druhého dňa vytipoval a všetko šlo ako po masle. Vozový park tvorili presne tri vozidlá. Respektíve dva mopedy a jeden klasický Roajál Enfíld tristopäťdesiat v mizernom stave. Spolu s prevádzkovateľom podniku sme ten pekelný stroj skúsili nakopnúť a vyzeralo to, že do obchodu s alkoholom a späť by to ešte mohol zvládnuť. Za ten jeden deň v sedadle britskej motorky som vopred zaplatil v prepočte asi jedenásť eur a dobrodružná výprava sa mohla začať.

V zapadnutej úzkej ulici sa rozozvučal rachot jednovalcového motora a ja som pyšne túroval. Vrrrrrruuuum. Vrrrrrrrruuuuuummmmmm. Hodil som tam jednotku a už to svišťalo. Hneď v prvej zákrute som takmer zrazil predavača betelu, a tak som radšej spozornel a hneď mi došlo, prečo majú všetci ostatní motoristi výhradne mopedy a skútre. Dotrepať sa s tak ťažkým strojom pred náš hostel sa ukázalo ako ťažká výzva, hoci bol len o tri ulice ďalej.

• Dámske tričká

• Dámske topy a tielka

• Dámske košele

• Dámske funkčné tričká kr. rukáv

Hor sa za dobrodružstvom

Môj spolujazdec na mňa už čakal pred vchodovými dverami a ja som sa tváril ako Terminátor. Síce mi bola taká zima, že mi zuby drkotali, ale mal som nové slnečné okuliare a to bolo pre efekt najdôležitejšie.

Vykľučkovať z chaotickej dopravy vyťažených ulíc bolo jednou z najväčších skúšok môjho života, ale je nutné podotknúť, že odmena stála za to. Hneď prvá vidiecka cesta nám ponúkla epické výhľady na rozľahlé okolité lesy a v diaľke sa v rannom opare rysovali kontúry monumentálnych kopcov a hôr.

Tak ako v našej domovine často cez cestu prebehne srnka alebo zajac, tak v severnej Indii cez cestu behali celé tlupy opíc. Boli úplne všade a spestrovali našu už tak veľmi dobrodružnú výpravu.

Misia splnená

Podľa mapy sme dorazili na to miesto, kde mal byť oficiálny obchod s alkoholom, lenže tam bolo len pieskové parkovisko a jedna plechová búda. Vypol som motor a šiel som sa spýtať do tej búdy. Všade bolo zvláštne ticho. Vyzeralo to ako na divokom západe. Plechová búda mala spredu veľké zamrežované okno s malým priestorom pre výdaj tovaru a vnútri stále nesmelo vyzerajúci snedý mužíček. Spýtal som sa ho anglicky, či predáva alkohol a on prikývol. Povedal som mu teda, nech mi niečo odporučí a on na to, že vraj nikdy v živote alkohol nepil. To ma trochu zaskočilo, a tak som proste objednal dve fľašky rumu. On mi podal dve fľaše whisky a naúčtoval si za to približne rovnakú cenu ako u nás, čo bolo na miestne pomery veľa. Rozhodne to ale nevyzeralo ako typ podniku, kde by sa dalo zjednávať, a tak som to bral. Mali sme so sebou len malý batôžtek, a tak som musel vyhodiť fľašku s vodou, ale nezdalo sa ním to nijako kľúčové, pretože voda sa na rozdiel od alkoholu dala zohnať všade.

• Powerbanky

• Batérie

• Slúchadlá

• Outdoorové kamery

Ideme ďalej

Ešte nebolo ani poludnie, a preto bolo úplne jasné, že pokračujeme ďalej. Rozhodli sme sa pre cestu cez hory a celé odpoludnie sa nám naskytol taký pohľad, že sme sotva mali čas sledovať vozovku. Každú sekundu sme hltali, ako by mala byť tou poslednou.

V podvečer sme sa dostali až na hrebene hôr a pri zapadajúcom slnku sme mali tú česť pozorovať Indiu z vtáčej perspektívy. Každý malý moment sa vpísal hlboko do nás tak, aby sme si na to mohli spomenúť, kedykoľvek nám bude smutno. Kulisou nám bolo len nekonečné bublanie motoru a my sme sa rozplývali v slastnom opojení slobody. Všetko trápenie sa za nami definitívne rozplynulo. Myslím, že keď Buddha hovoril o meditácii, tak mal vlastne na mysli jazdu na motorke.

Batôžkarovo video - Hippies in India - Royal Enfield Bullet 350

Ostrá zákruta

Slnko zapadlo za obzor a ilúzia bezstarostnej jazdy sa začala vytrácať. Podľa mojich výpočtov sme už dávno mali byť späť v požičovni motoriek, lenže jazda po kľukatých prašných cestách indického pohoria sa preťahovala a čím bolo menej svetla, tým bola náročnejšia a nebezpečnejšia.

Do cieľa zostávalo asi šesťdesiat míľ. Bolo niečo okolo pol šiestej a v požičovni zatvárali o ôsmej, čo bolo samo o sebe celkom optimistické. Lenže začala byť strašná kosa. Ako lusknutím prsta sa prívetivo klíma vyhriatych kopcov zmenila na chladné a ponuré miesto. Po celom dni sa začínali ozývať otlačeniny a preležaniny na našich telách a moja koncentrácia na tom nebola zrovna najlepšie, čo sa rýchlo prejavilo. Dlho sme kľučkovali po serpentínach dole a na každej ďalšej zákrute bolo viac a viac štrku, takže sa nedalo brzdiť. V jednom momente sa objavila tak ostrá zákruta, že som musel prudko zabrzdiť a tým pádom už nebol motocykel v mojej nadvláde. Po ojazdených pneumatikách sme mierili priamo ku krajnici a keby som to nepoložil, tak by bol koniec.

Rana. Tlkot srdca. Tma a ticho.

„Si v pohode, kámo?"

„Jo, chlape. Co ty?"

„Tiež som celý. Som len trochu pomačkaný.“

„Tak to poďme zdvihnúť.“

Motor naskočil a svetlo sa znovu rozsvietilo. Nové šrámy na vyblednutom laku zanikli medzi tými starými. Chcel som pokračovať v ceste, ale zdalo sa, že už na to nemám nervy. Môj kamarát sa toho našťastie chopil, a tým sa začala záverečná etapa našej spoločnej cesty.

V tých posledných míľach to už pre mňa bola taká agónia, že to sa slovami ani opísať nedá.

• Pánske tričká

• Pánske košele

• Pánske funkčné tričká kr. rukáv

• Pánske funkčné tričká dl. rukáv

Máme to za sebou

Zrazu stíchol motor. Zastavili sme na osvetlenej ulici hneď oproti požičovni motoriek. Bolo pol ôsmej. Vrátili sme kľúčiky a bolo to za nami. Mlčky sme sa potácali späť k nášmu hostelu.

Čo s načatým večerom? Tak takú otázku sme si tentokrát klásť nemuseli. Špinavý matrac na vŕzgajúcej posteli bol zrazu tým najväčším luxusom a nič viac nebolo treba.

• Popruhy a pracky k batohom

• Hydrovaky

• Zámky na batohy

• Pláštenky na batohy

• Puzdra na fotoaparát

• Vaky a obaly

• Peňaženky

• Ľadvinky

Užitočné odkazy

• Cestopisy >

• Poradňa

• Testovňa

• E-SHOP

Autor: Vojtěch Kadera

Zdroje: archív autora