Putovanie po Indii - 1. časť

O tom, že je India veľmi zaujímavé miesto, presvedčilo cestovateľa Vojtu Kadera už prvých pár hodín strávených na jej území.

Obsah

Hlavne si stanoviť rozpočet
O autorovi
Vítajte v cirkuse
Taxi, prosím
Môj priateľ
"Výhodná" ponuka
A dosť
Užitočné odkazy

Hlavne si stanoviť rozpočet

Na každý deň výpravy som mal striktne stanovený rozpočet, ktorý sa od začiatku mojich ciest vyšplhal až na fenomenálnych sedem eur. Také vreckové malo, samozrejme, veľmi odlišnú hodnotu v každej mnou navštívenej krajine. V Emirátoch to bol jen bagateľ, ale v Indii... áno, tušíte správne... bol to hotový majetok. S takým balíkom som mohol čokoľvek alebo som si to tak aspoň maľoval, keď som v rukách držať tučný balík rupií.

Aby som bol úprimný, tak ten môj rozpočet nebol zase tak striktný. Po prvej návšteve bankomatu v novej krajine sa vo mne vždy prebudil ten chlapec, čo dostal od babičky pár drobných a môže ich rozflákať na kolotočoch. Živo si pamätám ten pocit. Z úctyhodnej diaľky ku mne doliehali melódie tých najodrhovanejších kolotočiarskych hitov a mne búchalo srdce, len čo som zbadal šialené adrenalínové atrakcie ozdobené pestrou škálou blikajúcich svetielok. Prišlo mi, že tie atrakcie musel vymyslieť niekto „mimo“. Niekto z inej planéty. Všetko ma to zaujímalo. Teda okrem hojdačiek, tie boli pre dievčatá.

Pod ťarchou takýchto lákadiel som svojich pár drobných počas dopoludnia, čím som sklamal nielen seba, ale aj mamičku, ktorá po mne potom hádzala vyčítavé pohľady. V Indii žiadna mamička nebola. Zato lákadiel celá kopa. Môžeš čokoľvek, tu a teraz. Chceš taxík? Hotel? Falafel? Grilované kurča? Alkohol? Cigaru? Hašiš? Nepálsku pannu? Všetko máme.

O autorovi

Vojtěch Kadera

Vojtěch Kadera je dobrodruh a celoživotný nomád. Všetky svoje cesty a životné peripetie zaznamenáva do dekadentných poviedok, ktoré sa vyznačujú svojou surovosťou a hedonizmom. V roku 2020 autor vydal svoju prvotinu - Baťůžkář: příběh štamgasta.

Vítajte v cirkuse

Medzinárdný priestor letiska otvoril svoju papuľu v podobe automatických dvier a vypľul ma do cirkusu plného klaunov, kúzelníkov a podfukárov, ktorí ma obklopili v momente, keď zacítili čerstvú korisť. Jeden cez druhého sa snažili upútať na seba pozornosť, nedbajúc pri tom na môj osobný priestor a ja, svetom ostrieľaný ignorant, som kráčal smelo ďalej. Mal som síce v úmysle do nejakého vozidla nasadnúť, ale vybrať si hneď ten prvý mi prišlo nerozumné, hoci všetci dychtili po mojich rupiách úplne rovnako.

Ťažký zápach výfukových splodín vznášajúci sa v labyrinte špinavého mesta bol mojou cigaretou, ktorú má vlk z rozprávky Len počkaj zajac v kútiku tlamy. Vyúdené útroby môjho tela posielali do dýchacieho ústroja pozdravy v podobe chrchlov, ktoré pristáli na dlažbe sotva rozoznateľné pod nánosom špiny. Rovnako tak pod nohy dovolenkárov fľusali aj miestni a brali im tak tú romantickú predstavu o rozprávkovej krajine zo sprievodcu Lonely Planet.

Taxi, prosím

Jeden naháňač ma ukecal, abz som využil služby jeho taxíka a sľuboval, že sa bude cena rovnať cene miestneho metra, ale, samozrejme, kecal. On dokonca ani ten taxík nemal a namiesto toho mi dohodil niekoho iného. Následné dianie som mal tú česť pozorovať z pozície spolujazdca. Bol to fascinujúci pohľad.

Autá, motorky, bicykle, rikše, tuktuky, kone, kravy a chodci sa preplietali na širokých cestách, ktoré pretínali celé mesto. Do toho sem-tam prešiel policajt na ťave alebo krišňák na oslovi. Možné bolo úplne všetko. Skrz ten hurhaj sme sa predierali nevedno kam, až bola premávka nakoniec tak hustá, že sa zmenila v konzistenciu medu a rovnako pomaly tiekla.

Odniekiaľ z kopy odpadkov pri ceste sa vynorilo dievčatko drobnej postavy omotané ušmudlanou šatkou a natiahlo svoju chudú ručičku do medzery otvoreného okienka na mojom mieste. Druhou ručičkou sa snažila vyjadriť, ako veľký hlad ťaží jej krehké telíčko. Trhalo mi srdce. Medzerou som jej podal jednu bankovku. Zhnusene si ju prezerala a hodila ju späť, ževraj drobné neberie.

Hrdý partner cestovateľa Vojtěcha Kaderu

Môj priateľ

Nebolo vždy jednoduché oddeliť zrno od pliev, respektíve rozoznať podvodníkov a šmejdov od normálnych ľudí. Tí, ktorí už z diaľky volali majfrend, ale spravidla kamaráti neboli. Každý cestovateľ si musel postupom času vypestovať svoj vlastný šiesty zmysel a podľa toho sa riadiť. Nikdy to ale nebolo stopercentné a pravidlá sa líšili na každom mieste.

Ja som napríklad tomu taxikárovi spočiatku veril, že ma vezme, kam potrebujem. Napriek tomu som vytiahol inteligentný telefón a podľa názov budov v okolí som sa pokúsil určiť našu aktuálnu polohu, z čoho vyplynulo, že sa náš smer s mojimi požiadavkami zhoduje len veľmi vzdialene. Šofér sa pritom navyše tváril, akoby robil vyhliadkovú výpravu cez celé mesto, čo bolo realite asi najbližšie a mňa sa to vlastne ani veľmi netýkalo. Ja som bol len akousi bábkou v jeho hre ktorú už mal očividne dobre nacvičenú. Moje frflanie taktne umlčal zakúpením jednej kusovky od pouličného predajcu a pre istotu ešte otvoril balíček orieškov a sľúbil masala čaj. Ten sa však podával až v ďalšom deji hry. V turistickej kancelárii, čo je taká miestna obdoba pasce na turistov. Taký ten typ miesta, kde sa všetci pekne usmievajú, napájajú ťa čajom a vedú mnoho akože rozumných rečí, ktoré nakoniec vždy vyústia do veľmi nevýhodnej ponuky. Rovnako ako v banke alebo poisťovni, ale môžes hajzľa veľmi jednoduco rozoznať. Vždy nosia kravatu.

"Výhodná" ponuka

V Indii bola celá situácia o to horšia, že všetci klamali a stále pri tom kývali hlavou zo strany na stranu. Na úvod mi teda jeden z pofidérnych odborníkov oznámil, že môj hostel je veľmi ďaleko a nie je žiadna možnosť, ako by som sa tam mohol dostať. Následne spochybnili môj zámer dostať sa vlakom do Varanásí a okrem ich hotela mi ponúkli ešte ich špeciálny vlak, ktorý ma vraj vezme až na koniec sveta. K tomu mi ochotne naplánoval týždenný výlet, ktorým vraj vyplním čas pred príchodom mojich priateľov. Nazval to dobrodružným trojuholníkom: Dilí - Ágra - Džajpur a za svoj servis, ktorý mal navyše obsahovať ubytovanie vo všetkých miestach, si naúčtoval čiastku rovnajúcu sa môjmu rozpočtu na celé dva mesiace v Indii. Slušne som ho teda poslal do patričných medzí a nasadol som do tuktuku.

Tuktuk napriek môjmu prianiu zastavil pred ďalšou turistickou kanceláriou, že vraj mi tam pomôžu. Dostal som ďalší masala čaj a po úvodnej konverzácii mi bol ponúknutý totožný výlet len s tým rozdielom, že sa volal "Stríeborný trojuholník." Úradník bol tentokrát obzvlášť presvedčivý a práve preto nebol čas otáľať. Proste som sa zdvihol a odišiel.

Cestovateľ Vojtěch Kadera: Ako to celé začalo.

Vojtěch Kadera svoju cestovateľskú dráhu odštartoval už na základnej škole stopovaním zo školy domov a rovnakým spôsobom prepravy dnes spoznáva cudzie krajiny.

>>> ČÍTAŤ ĎALEJ <<<

A dosť

Keď som ale bol v tretej turistickej kancelárii a tretíkrát mi niekto vnucoval "Zlatý trojuholník:“ Dilí - Ágra - Džajpur, tak už toho bolo dosť. Každého zvlášť som označil za podvodníka a v ceste som pokračoval po vlastnej osi, čo som mal urobiť už dávno. Ten veľmi vzdialený hostel, kam malo byť nemožné sa dostať, bol totiž vzdialený len dve zastávky metrom.

Oh namah šivája...