Dobrodružstvo stredného východu - 3. časť

Iránska etapa expedície je minulosťou, cestovateľa Michala Prskavca čaká posledná časť jeho cesty - Arménsko.

Cesta k hranici vedie cez hory, kde sa zastavil čas tak pred sto rokmi. Jednoduché stavby, pastieri kôz a oslov. K tomu nádherná a nedotknutá príroda. Na hranici trávim dlhé štyri hodiny. 20 úradníkov na päť papierov si ma prehadzuje ako horúci zemiak. Arménska strana nie je oveľa lepšia. Úradníci ma nevítajú s nadšením a zvedavosťou ako v Iráne. Som pre nich len ďalšia položka v počítači a ich znudené tváre vypovedajú o zábavnosti tohto povolania. Ešte tento papier k tomuto okienku a tamten k tamtomu, zaplatiť pár nezmyselných poplatkov, kým ma vpustia do krajiny. Ako ja nemám rád byrokraciu.

Láska na prvý pohľad

Od hranice stúpam do hôr jedinou možnou cestou. Už po pár kilometroch je mi jasné, že tu bude na čo pozerať. Tunajšie hory ma ohromili, obzvlášť juh krajiny s národným parkom Averik. Snažím sa vyhýbať hlavným ťahom a odmenou sú mi neskutočné výhľady a divoká príroda. Všetko je nádherne zelené a svieže. Dostatočne si užívam aj offroad. Občas trochu zápasím s naloženou motorkou v brodoch alebo bahnitých častiach vesty a pastierskymi psami, ktoré ma vždy vyľakajú, keď vyskočia z priekopy alebo spoza krov. Míňam nádherný vodopád, ktorý priamo vyzýva ku kúpaniu. Dostať sa k nemu znamená zísť peši do údolia a prebrodiť sa riekou. Po kúpaní začujem blížiaci sa zvuk motora. Prichádza ruský Gaz a z neho vyskakuje niekoľko ľudí. Nechápem, ako ten kopec zišli. Dve dievčatká z Ruska prišli navštíviť svojich arménskych priateľov a sú na spoločnom výlete po okolí. Začínajú chystať piknik. Na menu je králik, ktorého si priviezli živého so sebou. Ponúkajú mi, že ho môžem klepnúť, ale neviem, či by bolo neslušné odmietnuť. Nechávam to na nich, vraciam sa k motorke a pokračujem ďalej.

Mrazivá noc

Na mape vidím, že neďaleko predo mnou je jazero Sevan. Teším sa, že jazero bude v menšej nadmorskej výške a mohlo by tam byť teplejšie. Bol to ale omyl. Hladina Sevanu je takmer v dvoch tisíckach. V noci bola riadna zima, nebo plné hviezd a ráno všetko srienité. Čakám, kým slnko všetko vysuší, aby som sa mohol vydať na cestu ku gruzínskej hranici. Prejazd prebieha v pokoji. Jediná vec, čo ma trkne, je vybavenie arménskej colnice, ktorá si pamätá ZSSR, zatiaľ čo Gruzínci majú moderné počítače a biometrické čítačky pasov. Už na prvý pohľad sú obe krajiny technicky na inej úrovni, ale cesty majú rovnako deravé.

Späť do Istanbulu

Mierim smerom k Batumi, kde sa rozhodnem, čo ďalej. Mám dve možnosti, buď si objednať trajekt, cez Čierne more a medzitým sa vydať na sever krajiny, alebo pokračovať pozdĺž do Turecka. Od hranice na pobrežie vedie len jediná cesta, ktorá podľa mapy vyzerá dobre. Zhruba v polovici sa mení asfalt na šolotínu stúpajúcu serpentínami do kopcov. Vedie cez nádhernú prírodu, ktorá mi pomáha zabudnúť na zimu sprevádzanú občasným dažďom. Ako sa blížim k sedlu, začína sa objavovať aj sneh. Prajem si tu byť tak o mesiac neskôr. Verím, že v lete to tu musí byť čarovné. Všade okolo sú staré chaty, ak ich tak môžem nazvať, a za sedlom sa objavuje aj lyžiarske centrum. Schádzam späť do nížiny, kde sa ku mne pridáva aj dážď naberajúci na intenzite. Niet sa kam schovať. Musím pokračovať. Bahno pritekajúce s prúdmi vody ma dosť potrápilo. Oddýchnem si až dole, kde konečne začína asfaltová cesta pokračujúca až do Batumi.

Predbieha ma konvoj dvoch luxusných SUV s ruskou značkou, plný ostrých típkov a dvoch dodávok naložených tak, že drhnú bruchom o asfalt. V hlave mi prebleskne otázka, čo asi vezú. Pýtať sa rozhodne nebudem, nerád by som skončil zahrabaný v lese. Prší až do Batumi, kde sa premočený na kosť uchyľujem do pohodlia hotela, hoci sa im snažím vyhýbať. Keď zistím, že predpoveď počacia na nasledujúce dni je zlá a na trajekt by som čakal 6 dní, padá rozhodnutie ísť po tureckom pobreží Čierneho mora do Istanbulu. Mrzí ma to, ale nemá cenu hrať sa na hrdinu, trpieť niekde v horách, kde by som aj tak v tomto počasí veľa nevidel. Sľubujem sám sebe, že sa do Gruzínska ešte niekedy pozriem a nasledujúci deň vyrážam k tureckej hranici. Dážď ma sprevádza ďalšie tri dni, kým sa umúdri a nechá ma vychutnať si krásu pobrežia Čierneho mora.

Stratený

Cesta je motorkársky raj lemujúci pobrežné hory. Veľa roviniek si tu človek neužije, zato panorámy sú úžasné. Cez Trabzon to smerujem k výbežku Sinop a dôkladne polostrov preskúmavam. Krajina mi silno pripomína Írsko. Po prehliadke hradu Sinop Kalesi idem navštíviť maják na západnej strane. Tam tiež trávim noc na útesoch za zvuku morských vtákov a príboja. Ďalší deň pokračujem na západ. Počasie je ako na hojdačke, zase prší, je 13°C. Som stratený, odišla mi USB nabíjačka, telefón vybitý, bez mapy Turecka, dochádza benzín a pumpa nikde. Revem do helmy, aby som si uľavil, ale po chvíli mi dochádza, že s tým aj tak nič neurobím a musím brať veci tak, ako sú. Je to súčasť dobrodružstva a o pár týždňov sa tomu ešte zasmejem.

Noc na pláži

Náladu mi spraví skvelé jedlo a usmievavá obsluha v jednej z reštaurácii pri mori. Využívam aj wifi a po jedle si dávam čaj a dosť ma prekvapí cena pri platení. Chutné jedlo a príjemné prostredie za pár drobných. Nechávam štedré prepitné a vydávam sa ďalej. Je to posledná noc pred Istanbulom, preto ju chcem stráviť na pláži. Hľadanie nie je vôbec jednoduché. Z jednej ma vyháňa miestny správca, k ďalšej vedie rozbahnená strmá cesta. V polovici zjazdu to vzdávam a otáčam to. Nie som si istý, či by som sa zajtra dostal v tom bahne späť hore. O ďalšie 2 hoďky nachádzam opustený kemp rovno pri mori. Stan staviam na jednej z terás vybudovaných na kopci nad plážou. Spoza mrakov vykúka slnko a trochu sa otepľuje. Užívam si nádherné popoludnie na pieskovej pláži, večer pri táboráku a je mi fajn.

Znova v Turecku

Do hostela, kde som strávil moje prvé dni v Turecku, je to 75 km. Aj tak mi cesta zaberie vyše troch hodín. Doprava je hustá, s nespočetnými kolónami a so širokými kuframi musím prechádzať medzi autami veľmi opatrne. Nechcem si ich predsa odrieť o nejaký mercedes. Majiteľ ma víta a vyzvedá, ako bolo v Iráne. Dávam si čaj, zatiaľ čo mu rozprávam zážitky a ukazujem fotky. Je to veľmi milý pán so zdravým pohľadom na svet, avšak niekedy až veľmi negatívnym. Mnohým Turkom sa nepáči súčasný stav krajiny a skorumpovaná vláda. Sťahujú sa do veľkých miest za lepším životom, aby razom zistili, že žiť tam nie je tak jednoduché, ako si predstavovali. To je ale všade na svete asi rovnaké. Vyrážam do mesta nakúpiť nejaké darčeky a dať si "pouličné jedlo". Večer sadám na strešnú terasu, využívam wifi na naplánovanie európskej trasy.

Bulgaria

Nasledujúci deň sa presúvam k bulharskej hranici. Všetko prebieha bez problémov a po chvíli som vítaný ceduľou Bulgaria v známom  hviezdnom EÚ kruhu. Popoludní prechádzam národným parkom Strandzha. Jedna časť pri rieke sa mi natoľko zapáčila, že som sa rozhodol tu zostať. Po zakempovaní si idem prejsť okolie. Nádherná a nedotknutá príroda si tu žije vlastným životom. Čistá voda v rieke je plná rýb, žiab a hadov. Všade rozkvitnuté rastliny a spievajúci vtáci. Proste romantická idylka. Hojdám sa v hamake a užívam si tej pokoj, keď v tom počujem buchnúť dvere od auta. Sú to strážnici parku pomaly smerujúci mojím smerom! Po pár minútach snahy o komunikáciu ma tu nechávajú kempovať s tým, že to nie je problém, keď po mne nič nezostane. Nezakladám oheň a miesto zanechávam čisté dúfajúc, že tak pomôžem ďalším cestovateľom prespávať na čarovných miestach ako je toto.

Burgas, Varna a ďalej na Bukurešť

Smerujem na Varnu cez Burgas, ktorý ma ničím nenadchol. Ukrajujem kilometre pozdĺž pobrežia a rozhliadam sa okolo seba, či nenájdem niečo, čo by stálo za prehliadku. Mapa mi ukazuje vodopád asi 2 km od cesty. Schádzam z cesty a po pár minútach som na lúke uprostred lesa s pár lavičkami a verejnými grilmi. Ceduľa ukazuje 100 metrov. Nakoniec sa ukáže, že je to skôr kilák. Namiesto vodopádu je tu skôr prúdik vody padajúci zo skaly. Aspoň som sa pekne prešiel. Keď dorazím do Varny, je mi jasné, že tu veľmi dlho nevydržím. Mesto a jeho okolie je turistická destinácia, kde je tomu všetko prispôsobené. Pokračujem ďalej pozdĺž pobrežia, ktoré mi všetko vynahrádza, kým sa stočím do vnútrozemia smerom k Bukurešti. Ku mne sa pridáva vytrvalý dážď nútiaci ma stráviť dnešnú noc v ruine nejakej poľnohospodárskej stavby. Zakladám oheň a dúfam, že mokré veci do rána aspoň trochu uschnú.

Rumunský hostel

Prejazd colnicou je pohodička. Letmý pohľad pohraničníka do pasu a hneď upaľujem ďalej. Jedna z mála výhod EÚ. Do Bukurešti je to sto kilákov. Po zabývaní sa v hosteli idem na prieskum mesta. Je krásne nedeľné popoludnie a všade to tu žije. Míňam parky a kaviarne plné ľudí, ktorí si užívajú pohodičku voľného dňa. Objavujem aj doznievajúci festival. Trochu ma mrzí, že tu nie som o deň skôr.

V hosteli kecám s milou Číňankou o cestovaní s batohom tzv. backpacking. Pýta sa ma, odkiaľ som a jej reakcia na moju odpoveď ma trochu udivuje. Vraj som šťastný človek, že žijem v takej krajine ako je Česko... niečo na zamyslenie. Spolu s nami je tu ubytovaná aj partia mladých ľudí, ktorí ma po chvíli pozorovania utvrdzujú v tom, že sem jazdia za jediným účelom. Žúrovať! Chápem to, pretože pre Amíkov, Britov alebo Austrálčanov sú tu ceny viac než prijateľné. Nemá cenu sa tu viac zdržiavať.

Najmalebnejšia cesta

Sústreďujem sa na posledný bod cesty, ktorý chcem vidieť, a tým je Transfagarašan. Cesta vybudovaná vojenskými jednotkami v 70. rokoch minulého storočia za účelom rýchleho presunu armády cez hory zvané Fagaraš. Výstavba bola vyprovokovaná sovietskou inváziou do Československa v roku 1968. Vyžiadala si vyše 40 ľudských životov a 6500 ton trhaviny. Mnohí ju považujú za jednu z najmalebnejších ciest na svete a ja im musím dať za pravdu. Po ceste stúpam okolo drakulovho hradu a priehrady Vidraru smerom k tunelu Balea. K tunelu som sa bohužiaľ nedostal, keďže horná časť cesty je pokrytá zvyškami snehu. Bagrista prekúsavajúci sa cez hromady to odhadoval tak na týždeň, kým cesta bude opäť v prevádzke. Neostáva mi iné, než sa vrátiť. Mne to ale vôbec nevadí, pretože mám možnosť prejsť si ďalšiu známu cestu Rumunska... Transalpinu. Nemenej zaujímavá cesta cez divokú prírodu hôr, plná zákrut a výhľadov, mi totálne učaruje. Kto tadiaľto išiel, chápe, kto nie, mal by to čoskoro napraviť. Pokračujem ďalej cez park Apuseni. Miestne dedinky trochu pripomínajú tie naše, ale tak pred 50 rokmi. Čas sa tu zastavil, aj keď mnoho výdobytkov doby dorazilo už aj sem. Stále je tu vidieť spôsob života zachovávajúci sa po desaťročia. Vec, ktorá sa mi tu páči, sú pramene vody pozdĺž cesty stekajúce z hôr. Jeden z dedinčanov ma dokonca presviedča o ich liečivých účinkoch. Možno ako preháňadlo, pomyslím si. Domov už ma čaká len pár dní cesty cez Maďarsko a Slovensko.

To je ale veľký pes

Časť Maďarska, ktorou prechádzam, je nudná rovinka a skáčem radosťou ako blcha, keď predo mnou zbadám aspoň kruháč a pre istotu ho obchádzam dvakrát až trikrát, aby som si užil náklon. Slovensko a jeho Nízke Tatry prechádzam za teplého a slnečného počasia. Rozhodujem sa poslednú noc cesty stráviť v kopcoch národného parku. Stan stojí, varím si kávičku a vychutnávam si západ slnka. Vtom sa z húštiny vyrúti zviera. To je ale veľký pes, hovorím si. Chlpáč beží po lúke a ja trochu ustrniem po zistení, že to nie je pes, ale medveď. Chlpáč sa zastavil, pozrel sa na mňa, ja naňho a v sekunde zmizol na konci lúky v kroví. Idem spať s trochu divným pocitom. V noci ma navyše prichádzajú vyľakať divoké prasatá a kradnú mi môj spánok.

Video - Neskutočný Irán - Dobrodružstvo stredného východu

Zem česká

Vstávam do krásneho rána, balím sa a o tri hodiny míňam česko-slovenskú hranicu. Po ceste idem ešte pozdraviť Romana "BigHusky" Poledníka a tím v Motozemi, aby videli, že som dorazil v poraidku späť. Potom už ostáva len nejakých 3000 km. Beriem to cez Šumperk-Žamberk-Vamberk po jednej z najkrajších ciest u nás a ako tak pozerám okolo, začínam si uvedomovať, že tá zem česká je naozaj raj na pohľad.

Zdroje: archív autora, visualmototravel.com