Dobrodružstvo stredného východu - 2. časť

Posledná noc, ktorú Michal Prskavec strávil na tureckom území s výhľadom na bájnu horu Ararat, pomaly končí a hranice s Iránom je už na dosah.

Vstávam do slnečného rána a vydávam sa k neďalekej iránsko-tureckej hranici so zmiešanými pocitmi vzrušenia z objavovania neznámeho a nervozity z toho, čo ma na hranici asi čaká. Odbavenie na tureckej strane ide rýchlo a keď sa otvorí iránska brána, ujíma sa ma vojak, ktorý ma smeruje do útrob colnice. Vnútri ma oslovuje chlapík lámavou angličtinou a vypytuje sa, kam mám namierené a ako dlho budem v krajine. Až neskôr, keď mi ponúka poistenie, si uvedomujem, že to nie je úradník, ale "vekslák" využívajúci nevedomosť cudzincov. Na colnici panuje pomerne zmätok, a tak som rád, že mi chlapík pomáha vybavovať papiere. Po dvoch hodinách behania, zbierania pečiatok a podpisov som prepustený. Za pomoc si pýta 60 eur! Bol som pripravený mu niečo dať, ale takúto sumu radikálne odmietam a odchádzam. Na výjazde stretávam ešte pár ľudí ponúkajúcich výmenu peňazí, ale keďže nepoznám presný kurz, nechcem riskovať, že ma okradnú. Posledná pečiatka na výjazde z hraničného priestoru a som voľný objavovať túto tajomnú krajinu.

Akcia zmenáreň

Zastavujem v Tabríze - prvom veľkom meste - vymeniť peniaze. Nájsť zmenáreň je pre cudzinca takmer nemožné, preto pribrzďujem pri skupinke ľudí a pýtam sa na cestu. V sekunde som obklopený davom. Každý chce pomôcť, ale nikto nehovorí anglicky. V tom okamihu uprostred ulice zastavuje auto a z okienka huláka rozosmiata tvár, ako môže pomôcť. Vysvetľujem situáciu a Amír, ako sa chlapík predstavil, mi ponúka, že ma dovedie za človekom, čo mi peniaze vymení. Sprevádza ma cez pol mesta a ako bonus mi dohaduje lepší kurz. Potom ma pozve k sebe domov na večeru a dáva telefónne číslo, keby som čokoľvek potreboval. Perfektné privítanie hneď prvý deň. Od tej chvíle som vedel, že sa mi tu bude páčiť. Ešte než vyrazím ku Kaspickému moru, naberám zásoby v miestnom obchodíku, ale predavač a jeho partia kamarátov ma odmietajú pustiť skôr, než si s nimi dám čaj. Okukujú motorku a zvedavo sa vypytujú na všetko, čo im ich angličtina dovolí.

"Krásy" Kaspického mora

Je piatok, čo je v Iráne nedeľa, a trávnaté lúky na kopcoch nad mestom sa plnia rodinami prichádzajúcimi si užiť deň voľna. Všade vonia mäsko z grilu a je počuť detský smiech. K moru vedie jediná cesta plná plaziacich sa kamiónov prekonávajúcich prevýšenie 1300 metrov. Medzi nimi kľučkujú osobáky a panuje tu celkom anarchia. Začínajú sa objavovať stromy a všetko v okolí je zrazu sviežo zelené. Ako by som sa dostal do inej krajiny. Teplota je viac než príjemná a cesta pretínajúca ryžové polia, na ktorých sú vidieť tvrdo pracujúci roľníci, ma vedie až k pobrežiu.

Idem pozdĺž pláží a hľadám možnosť, ako sa na nejakú dostať. Medzi morom a cestou sú väčšinou domy alebo aspoň steny. Cesta po pobreží Kaspiku je jedna dlhá dedina a keďže hory začínajú stúpať už pár stoviek metrov od mora, využívajú tu každučký kúsok pôdy. Po niekoľkých desiatkách kilometrov konečne nachádzam cestičku na pláž, ktorá kedysi slúžila turistom z hotela, ktorého ruiny stoja opodiaľ. Špinavá voda, občas nejaká mŕtva ryba a všade pohádzané odpadky. Pohľad na to všetko je dosť smutný. Vtom prichádzajú dvaja miestni chlapci na mopede a zvedavo krúžia okolo mňa a motorky. Nasleduje povinné selfie a snaha o komunikáciu. Škoda, že nevedia viac po anglicky alebo ja perzsky. Sú veľmi milí a je zrejmé, že by sa veľmi radi porozprávali. :)

Pekelná teheránska doprava

Ráno na pláži je hmlisté a k tomu začína pršať (aspoň je konečne teplo). Pokračujem pozdĺž pobrežia ešte niekoľko kilometrov než odbočím a cez 300 metrov vysoké hory sa vydám do hlavného mesta Teheránu. Zvláštnosťou, ktorú som si tu všimol, sú ľudia čakajúci pri krajnici, kým im niekto zastaví. Niekedy nastúpia, inokedy nie. Je to asi tunajší systém spolujazdy. Podľa mapy vyberám skratku. Minimálna premávka ma mala trknúť, že to nie je dobrý nápad. Po 30 km sa dostávam do lyžiarskeho centra vo výške 2700 m n. m., kde ma správca otáča späť so slovami, že to nie je prejazdné. Vraciam sa a napájam sa na hlavný ťah s o poznanie hustejšou premávkou. Had áut sa plazí po úzkej a kľukatej ceste znemožňujúcej predbiehanie.

Po 350 km a 12 hodinách som konečne v hlavnom meste. Nič ma ale nemohlo pripraviť na tento zážitok. Taký chaos v doprave, aký vládne v uliciach Teheránu, ma vskutku zaskočil. Autá kľučkujú z pruhu do pruhu, medzi nimi tisíce skútrov a motoriek idúcich, kde sa dá. Niekedy v protismere, niekedy po chodníku. Semafory sú tu len na parádu, keďže na ne všetci kašlú a do križovatky vchádzajú naraz. Všetko je napodiv plynulé a stačí mať oči na stopkách a palec na klaksóne. Bohužiaľ nasledujúce dni prichádza zlá správa. Moja žiadosť o turkménske vízum je zamietnutá a ja v izbe toho najhnusnejšieho hostela, čo som kedy videl, premýšľam, čo ďalej. Netrvá dlho a mám jasno. Zostanem dlhšie v Iráne a budem mať tak viac času na poznávanie obyvateľov a krás tejto úžasnej krajiny.

Pozvanie na piknik

Nasledujúci deň opúšťam Teherán a cez dopravné peklo mierim do národného parku Lar, ktorý leží v horách nad mestom. Keď sa vyšplhám hore, zliezam z motorky, sadám na zadok a kochám sa pohľadom do údolia. Vtom mi nikto klope na rameno. Otáčam sa a za mnou stojí usmievavý chlapík, ktorý piknikoval s rodinou opodiaľ a ponúka mi časť svojho obeda. Prijímam a na oplátku mu dávam kus koláča z miestnej pekárne. Moje poďakovanie v perzštine ho očividne potešilo a keď odchádza, kýva celá jeho rodina. Takéto stretnutia ma pozitívne nabijú a zlepšujú náladu každý deň, ktorý trávim v spoločnosti týchto neobyčajných ľudí.

Motorka na diaľnicu nepatrí

Schádzam späť a po jedinej ceste vedúcej cez púšť mierim k mestu Qom. Zastavuje ma až mýtna brána a pri nej stojí policajt. Ten mi vysvetľuje, že v Iráne motocykle na diaľnicu nesmú, a preto to musím otočiť a vrátiť sa späť. To sa mi nechce, keďže by to znamenalo obchádzku 150 km. Snažím sa ho presviedčať, nech urobí výnimku, zatiaľ čo ma obklopujú jeho kolegovia. Po polhodine hlasného diskutovania medzi sebou ma s ospravedlnením a taškou plnou jedla otáčajú a posielajú späť. Neostáva mi, než počúvnuť, vrátiť sa do Teheránu a ísť okľukou. Prechádzam cez perifériu a odbáčam na prvej ceste vedúcej na juh. Vtipné je, že aj táto cesta sa nakoniec napája na diaľnicu, z ktorej som sa musel vrátiť. Našťastie až za mýtnou bránou. Na diaľnici som sa ocitol ešte párkrát, ale podobný problém na mýtnici sa už neopakoval.

Celebritou

V Qome začínam hľadať internet, zastavujem a pri mne chlapec na mopede. Pýta sa, čo hľadám a ako môže pomôcť. Vyrážame hľadať spolu a ako pomaly prechádzame ulicami, pribrzďuje ďalší chlapec a začína sa rozprávať s mojím sprievodom. Nakoniec hľadáme internetovú kaviareň traja. Keď ju konečne nájdeme, vchádzam dovnútra sledovaný hlúčikom ľudí, ktorý v okamihu obklopil motorku. Dohadujem wifi a vybavujem potrebnosti. Na odchode dostávam balíček sladkostí a pitie ako darček od obsluhy, ktorý medzitým išiel obstarať jeho kolega. Dobroty rozdávam medzi deti vracajúce sa zo školy a odchádzam, než si ma niekto bude chcieť odtiahnuť domov??? Ešte musím nakúpiť zásoby na miestnom trhu. Snažím sa byť nenápadný, čo je, samozrejme, nezmysel, pretože medzi miestnymi svietim ako tvaroh na uhlí. Prebieha niekoľko selfie a verím, že po tomto výlete budem na iránskom Instagrame na pár dní za celebritu.

Cesta do Isfahanu, medzi turistami obľúbenom meste, vedie cez tzv. Wildlifge refuge. Je to pustina medzi veľkými mestami, kde stretnete maximálne pastierov oviec a pár túlavých psov. Kempovanie v tejto divočine je silný zážitok a ja si tú samotu doslova užívam. Nasledujúci deň prichádzam do Isfahanu, o poznanie pokojnejšieho mesta než je Teherán. Kým nájdem ubytovanie, podarí sa mi raz sa rozpľacnúť na asfalte plnom rokmi vyhladených kamienkov. Našťastie kufre motorku ochránili, zato padák, vyrobený pred cestou, sa ukázal byť dobrý len ako držiak kanistrov. Ľudia v mestách sú zvyknutejší na bledé tváre, no aj tak sú veľmi priateľskí a milí. Zostávam dva dni, ktoré trávim prechádzkami po uliciach, bazároch a iných zaujímavých miestach, ako je napríklad most Khaju spájajúci brehy rieky Zayandeh alebo námestie Naghsh-e Jahan. Obchody v jednotlivých uliciach sú rozdelené podľa sortimentu a služieb, ktoré ponúkajú. Nájdete tu auto uličky, bankové uličky alebo uličky s konfekciou, rovnako ako v obchoďáku. Prvýkrát na ceste sa stretávam aj s Čechmi a navzájom si vymieňame zážitky z ciest. Odporúčajú mi navštíviť ostrov Qeshm v Perzskom zálive, ktorý vraj rozhodne stojí zato.

Piesočná búrka

Vymotať sa z mesta mi zaberie hodinku. Volím horšiu, zato dlhšiu cestu, ktorá vedie cez púštnu oblasť a je takmer rovná. Miestami začína fúkať prudký vietor zdvíhajúci oblaky prachu a piesku, ktorý sa dostáva všade a rozhodne nerobí dobre môjmu vzduchovému filtru. Po asi 100 km v pustine stretávam dvoch cyklistov. Zastavujem a pýtam sa, či nepotrebujú vodu alebo niečo iné. Párik Ukrajincov cestuje z Kyjeva po osi a mieri taktiež do Yazdu, ale na rozdiel odo mňa, majú pred sebou niekoľko dní cesty. Po ďalších pár desiatkach kilometrov končí asfalt a začína sa poriadny offroad. Cesta sa po chvíli rozdeľuje na tri a mne neostáva iné, ako to risknúť a jednu z nich vybrať. Našťastie sa po pár kilometroch zase stretávajú.

Slnko sa dostáva nad obzor, preto staviam stan a kuchtím večeru. V diaľke sledujem búrku pomaly sa blížiacu mojím smerom a s ňou sivú stenu pohlcujúcu svetlá áut na neďalekej ceste. Zdvíha sa vietor a mne dochádza, že je to búrka piesočná. Zapínam zips vchodu práve vo chvíli, kedy piesok a prach dorazí k môjmu bivaku. Stan sa zmieta vo vetre, zatiaľ čo ja ho zvnútra podopieram rukami aj nohami zo strachu, že ho vietor roztrhá. Po desivej polhodinke sa búrka upokojuje. Stan vydržal! V duchu ďakujem chlapom z 4camping.sk za dobrú voľbu. Nedokážem si predstaviť, čo by som robil, keby stan povolil. V noci ma budil akýkoľvek závan vetra hrajúci sa so stanom v domnienke, že prichádza ďalšia búrka.

Mesta Yazd

Ráno som všetko oprášil a vydal sa k mestu Yazd. Prechádzam uličkami, ktoré tvoria hlinené steny domov a hľadám zaujímavé miesta na preskúmanie. Do oka mi padne mešita v rekonštrukcii. Okrem pár modliacich sa je takmer prázdna. Steny a stropy zdobia kúsky zrkadiel pôsobiace na človeka magicky, zatiaľ čo pokoj bez turistov a modlitby miestnych vytvárajú presne tú atmosféru, ktorú som hľadal. Ešte chvíľku relaxujem na koberci, ktorý pokrýva celý interiér budovy, než sa vydám na ďalší prieskum mesta. Prechádzam bazármi a ulicami, kde sa občas dám do reči s nejakým obchodníkom alebo turistom. Zastavujem sa v reštaurácii na kávu a wifi. Okamžite sa ma ujíma manažér a dáva mi ochutnať niečo z tradičných jedál. Objednávam si teda obed a po ňom trávim príjemné tri hodinky v rozhovore o kladoch a záporoch života v Iráne. Ponúkajú mi aj nocľah zadarmo, ktorý odmietam. So západom slnka opúšťam mesto.

Pas, pas a zase pas

Ďalší deň je v znamení presunu k ostrovu. Ako sa blížim k Perzskému zálivu, začína klesať nadmorská výška a stúpať teplota. Aj keď mám odklopnú helmu musím ju mať zatvorenú, pretože vzduch je tak horúci, že ma páli v tvári. Prechádzam mestom Bandar Abbas, pozdĺž pobrežia pokračujem k prístavu, kde každú hodinu jazdí trajekt na ostrov. Od mora fúka silný vietor a nesie so sebou oblaky piesku k pláži, ktorým sa vytrvalo kŕmi.

V prístave to beriem čo najrýchlejšie k trajektu. Zastavuje ma chlapík, ktorý chce vidieť pas. Nechápem prečo, ale dávam mu ho. Skontroluje fotku a kývne, že sa môžem nalodiť. Vtom prichádza policajt. Znovu musím ťahať pas. Mizne s ním do búdko-kancelárie a o pár minút mám pas späť v ruke. Prichádzam na palubu práve, keď prichádza na mopede úradník a chce vidieť pas. Dáva mi pokyn, nech ho nasledujem. To už trochu nadávam, ale nemám asi inú možnosť. Ďalšiu polhodinu trávim čakaním a podpisovaním papierov. Čo som nevedel, je fakt, že Qeshm je síce iránskym ostrovom, ale patrí do zóny voľného obchodu, a tak musím prejsť štandardným colným vybavovaním. Všetko prebieha s úsmevom a behom hodinky stojím pevne nohami aj kolesami na ostrove.

Ostrov Qeshm

Ďalšie tri dni cestujem a objavujem krásy, ktoré toto neskutočné miesto ponúka. Sever pokrývajú mangrovové lesy, zatiaľ čo na juhu nachádzam nádherné pláže s priezračnou vodou. Ostrov je 100 km dlhý a 20 km široký, skladá sa z niekoľkých geoparkov. Je tu veľa zaujímavých miest, od ľudoprázdnych údolí, kde voda a vietor vytvorili nevšedné skalné útvary, po temné soľné jaskyne, v ktorých som si vyskúšal, aké je to byť v absolútnej tme a tichu. Je to nevšedný zážitok. Pozdĺž južného pobrežia vedie nespevnená cesta, na ktorej stretávam partiu chlapcov stojacich pri krajnici s uvareným autom. Dávam im všetku vodu, čo mám, a prajem veľa šťastia. Po niekoľkých kilometroch ma doháňajú a z okna auta podávajú kanister s benzínom, ktorý som po ceste stratil. Navzájom sme si pomohli a ako bonus dostávam tip na skvelú pláž. Konečne šanca sa okúpať a splniť si cieľ cesty. Noc trávim pri mori. Teplota ma núti spať vyzlečeného vonku, pretože v stane sa to naozaj nedalo.

Cesta späť

V hlavnom meste, ktoré sa tiež volá Qeshm, hľadám možnosť pripojenia. Pýtam sa típka v bare a po chvíľke som online s chladeným pitím v ruke. Platenie nepripadá do úvahy, navyše dostávam mapu s podrobnými informáciami, čo na ostrove navštíviť. Nemal som to srdce mu povedať, že už som videl všetko. Nechal som ho rozprávať, čo mu očividne urobilo dobre. Opúšťam tento neobyčajný ostrov plný priateľských ľudí, ktorí žijú životom, neskazeným západnou kultúrou. Znovu sa naloďujem na trajekt a vydávam sa na moju cestu späť. Od tejto chvíle sa budem k domovu už len približovať.

Zase tie víza

Opúšťam ostrov Qeshm. Opäť prebieha colná kontrola, kde si všímam zásadný problém v mojom pase. Tým je dátum platnosti víz. Väčšinou sa vydávajú na 30 dní, ale to moje je z neznámeho dôvodu na 15 dní. Pokúsim sa to vyriešiť v Shiraze. Pribrzďujem na benzínke doplniť palivo, ktoré tu mimochodom stojí rovnako ako fľaša vody. Väčšinou sa stretávam s milou a zvedavou obsluhou, ale tentokrát boli chlapíci pri stojane extrémne veselí a zvedaví. Príčinou bola fľaša whisky, ktorú mi ponúkali. Prohibícia ich asi veľmi netrápi. Krajina sa opäť mení, je veľmi rozmanitá a hory sa striedajú s púšťou, pastvinami a poliami. Niekedy si pripadám ako by som sa ocitol v Austrálii, inokedy zase ako v Afrike. Pred Shirazom trávim noc pri neďalekom jazere Maharl v polorozpadnutom domčeku v obilí. Jazero má zvláštne červené sfarbenie, ktoré spôsobujú baktérie prežívajúce v slanej vode. Koncom leta je obvykle takmer vyschnuté a znovu sa plní až po zime.

Misia imigračný úrad

Nasledujúci deň ma čaká neľahká úloha. Musím sa pokúsiť predĺžiť iránske víza. V cestovnej agentúre, ktorá mi vydala autorizáciu na žiadosť o vízum, zisťujem, že zažiadať môžem na imigračnom úrade. Dostávam radu, ako sa tam dostať, čo sa ale ukázalo byť ťažkým orieškom. V meste panuje dopravný chaos. Ulice sú rozkopané, všade sú uzávery a na smerovkách, namiesto nápisov, len skrútené dážďovky. Pýtam sa miestnych, ktorí sú veľmi ochotní. Bohužiaľ každý ukazuje iným smerom. Nakoniec sa ma ujme chlapík a ponúka mi sprievod až na miesto. Je tak 35°C a táto dobrá duša predo mnou popobieha ďalšie dva kilometre, aby som sa nemusel za ním tak ťahať. Neviem, ako mu poďakovať. On vníma pomoc ako samozrejmosť.

Na imigračnom úrade čakám polhoďku, kým sa dostanem na rad. Po nevyhnutnom vyplnení niekoľkých veľmi dôležitých formulárov ma posielajú zaplatiť poplatok do banky. Pred stanicou sa pýtam na cestu okoloidúceho, ktorý mi okamžite ponúka, že ma tam zavedie. Tentokrát, našťastie preňho, autom. V banke pomáha vyplniť formulár a keď zisťujem, že sa nedá zaplatiť dolármi, požičiava mi hotovosť. Potom ma berie do zmenárne k známemu, kde mi dohaduje super kurz a pozýva ma na obed. Čo dodať, proste neuveriteľné. S plným bruchom sa vydávam hľadať nocľah. Ubytovávam sa v peknom a čistom hosteli s veľmi milým a ochotným manažérom. Večer sa koná rodinná hostina, na ktorú ma pozývajú. Rodinná oslava znamená účasť rodičov, súrodencov a detí, takže sa zišlo okolo 20 ľudí.

Výletovanie

Ráno sa mi nechce z pohodlnej postele, ale nakoniec sa prekonám a vyrážam skoro ráno do Persepoly, aby som sa vyhol davom turistov. Je to asi hodinka cesty a keď prichádzam na miesto, je tu ešte pomerne pokoj. Po zaplatení vstupu, asi 200 000 riálov, začínam prehliadku ruín starodávneho mesta, ktoré založil Darius asi 500 rokov pr. n. l. a veľký podiel na jeho rozkvete mal aj vládca Perzie Xerxes. Mesto má úžasnú atmosféru a dávne časy dýchajú z každého zákutia. Zoznamujem sa s partiou študentov, ktorí mi rozprávajú o histórii tohto miesta a nakoniec aj o súčasnom stave krajine. Iránci svoju krajinu milujú, ale zároveň túžia po zmenách, ktoré by im umožnili žiť slobodnejšie. Na poludnie je pamiatka v obliehaní ľudí, autobusy neúnavne privážajú ďalších a ďalších.

Vraciam sa späť do Shirazu a popoludní vyrážam na prieskum. Míňam aj niekoľko obchodov s čisto "západným" tovarom, ako by to bolo niečo extra. Pred mešitou Shahcheragh je pomerne rušne. Koná sa ceremónia Kráľa sveta, preto sú tu davy veriacich. Skúšam sa dostať dovnútra, načo som upozornený, že musím počkať na sprievodcu, bez ktorého ako neveriaci do mešity nemôže vojsť (nechápem, ako zistili, že nie som moslim). Ten je úplne zadarmo a venuje sa len mne, čo trochu obmedzuje môj pohyb po mešite, oproti tomu získavam veľa zaujímavých informácií. Po ceremónii sa vydávam do rušných nočných ulíc kypiacich životom a užívam si teplý večer.

Policajná eskorta

Je čas vydať sa ďalej. Prechádzam nádhernou krajinou horských lesov a plání. Pokúšam sa nakúpiť niečo na jedenie, ale márne. Vyzerá to, že je tu nejaký sviatok, keďže ulice sú ľudoprázdne a všetky obchody zatvorené. Nakoniec sa na mňa usmialo šťastie, keď objavujem malú pekáreň a kupujem chlebové placky vytiahnuté rovno z pece. Je to neskutočná dobrota, obzvlášť keď si to natriem miestnym smotanovým syrom domácej výroby.

Cesta vedie pozdĺž rieky a ja som sa rozhodol postaviť bivak na jej brehu v mieste, kde sa koryto vzďaľuje od cesty. Kúpem sa, zatiaľ čo sledujem rybárov vláčiť sieť proti prúdu. Sekám drevo na oheň, keď vtom jeden z nich prichádza a gestami naznačuje, že tu nemôžem spať. Veľmi si to nevšímam a hrám sa s ohňom. Po hodinke je rybár späť v sprievode policajtov, ktorí mi vysvetľujú, že tu nemôžem zostať, pretože brehy sú plné jedovatých hadov. Nechajú ma zbaliť si veci a eskortujú ma do neďalekého mestečka. Dovedú ma až k miestnemu parku, kde vraj môžem bezpečne nocovať. Predstavujú ma skupinke mladíkov veselo debatujúcich pri dymiacej šiši. Naťahujem hamaku a pripravujem si nocľah. Chalani ma pozývajú k sebe a vyzvedajú, odkiaľ a kam mám namierené. Je po 22. hodine, ale tu to len začína žiť. Mestečko má tak okolo 500 obyvateľov a verím, že sa na mňa prišli pozrieť úplne všetci. Po polnoci sa všetko upokojuje. Konečne si môžem v pokoji pospať.

Stretnutie s krajanom

Budím sa do teplého a slnečného rána. Mierim cez Kurdistan do Tabrízu, odkiaľ budem pokračovať cez hory do Arménska. Je úžasné, ako veľa ľudí mi kýva, nech zastavím pri krajnici len preto, aby si so mnou mohli urobiť fotku. Preto ma neprekvapilo, keď na mňa začal zbesilo mávať chlapec z okienka prechádzajúceho auta, nech zastavím. Čo ma prekvapilo, bolo "čau", ktoré na mňa vyhŕkol hneď, ako vyliezol z auta. Začína vysvetľovať, že je tu na misii za záchranu zmijí, vyslaný plzenskou ZOO. Zoznamuje ma so zvyškom iránskeho tímu a ešte chvíľku si vymieňame zážitky, než sa rozídeme každý svojou cestou. Dúfam, že tá jeho bude úspešná a zmije prežijú.

Video - Neskutočný Irán - Dobrodružstvo stredného východu

Ďalšia zastávka Arménsko

Okolitá krajina rozhodne nie je nudná a je stále na čo pozerať. Síce je len máj, ale tu už poľnohospodári intenzívne pracujú na úrode a niekedy dokonca aj orú. Ako sa blížim k Tabrízu, míňam častejšie policajné alebo vojenské kontroly, ktoré ma väčšinou aj zastavujú. Keď je to štvrtýkrát počas hodiny, začína to byť trochu otravné. Väčšinou je to len zo zvedavosti, a keď už mi jeden policajt začína prehrabávať kufre, šéf mu rozkazuje, nech ma nechá byť a pustí ďalej. V meste hľadám 2 hodiny vhodný nocľah. Vzdávam to a beriem vďačne hotel, podľa môjho úsudku tak jednohviezdičkový, s ramienkami. Sprchy a toalety na chodbe, holá miestnosť v tvare slíža a na posteľ sa neodvážim ľahnúť bez karimatky pod sebou. Upozorňujem, že nie som žiadny horenos. Využívam wifi, zatiaľ čo sa pchám tým výborným iránskym chlebom. Dnes asi naposledy. Zajtra ma už čaká Arménsko.

Zdroje: archiv autora, visualmototravel.com, youtube.com