Svadba na Islande - 3. časť

Svadobný obrad prebehol hladko a novomanželov čakajú prvé spoločné dni s rovnakým priezviskom, ako si ich užili, to sa dozviete po prečítaní tohto článku.

Včerajšia noc bola vôbec prvá, kedy naše cestovateľské stany boli všetky naraz pod šírym nebom. Dokonca boli aj chronologicky usporiadané - prvý rakvák od Colemanu, kde spala Lenka, druhý expedičný červený F Race z Británie postavený na trekových paliciach a posledný naša Terra Nova. 

Novomanželský apartmán

Hovoríme mu kapsula, pretože spálňu tvorí taká kapsula, do ktorej sa vojdú presne naše dve karimatky. Vytvára príjemnú mikroklímu a odpadá aj starosť s dotýkaním sa stien, pretože vonkajší plášť tvorí tunel zdvihnutý o krásnych 20 cm. Tyčky, tropiko aj spálňa pôsobia v ruke elfou ľahkosťou, ale mali by byť pevnejšie než konkurenčný MSR. Je to náš prvý dvojplášťový stan, ktorý si zároveň zachoval váhovú kategóriu dvoch predošlých. 

Trekujeme, fotíme...

(Ne)Dootýkanie sa stien zase toľko nevychytali Lenka a Vítek, ktorým cez noc trochu navlhli spacáky. Vraj v noci pršalo a fúkal vietor, ale vôbec o tom neviem. Absolvujeme rýchlu rannú hygienu a balenie, pretože sme mimo povoleného táboriska. Čaká nás jeden pohodový členkový brod. Na druhej strane sa chvíľku rozprávame s Češkou, ktorá žije v Nórsku a tu trekuje a cestuje sama. Predlaktie jej zdobí tetovanie vysokých smrekov. Vítkovi sa tu už celkom ozýva koleno, a tak mu ho Lenka zabandážuje obväzom a ja mu požičiam trekové palice. Za menej než hodinu dorazíme k jazeru Alpha Vatn. Názov pochádza už zo stredoveku a v preklade to má znamenať Labutie jazero, hoci v tomto drsnom horskom prostredí najskôr nikdy žiadna labuť nebola. Doplníme si vodu a uvaríme. Posilnení potom využijeme fakt, že so sebou ťaháme šaty a urobíme mnoho ďalších svadobných fotiek a záberov pri jazere. 

Pomáhame

Čaká nás prudké stúpanie. Na prvej oddychovej terase postarší Španiel vytiahne a vypustí rovnaký dron, aký máme so sebou. Vítek rýchlo spozná, že je nejaký problém. Španiel sa snaží dron privolať cez automatický návrat, ale zrejme tu nechytá GPS. Najskôr s nedôverou odmieta Vítkove ponuky na pomoc a spolieha sa na opakované stláčanie voľby návrat. Potom to ale vzdá a manuálne ovládanie cez mobil preberá Vítek. Je v tom kus napätia, ale aj napriek zdvíhajúcemu sa vetru to s prehľadom zvládne. Španiel tak zostáva majiteľom stále ešte funkčného dronu a my stúpame ďalej. 

Arktická krása

Tesne pred vrcholom ešte využijeme úkryt pred vetrom a rozdelíme si čokoládu. Prechádzame cez oblasť horúcich prameňov a Dúhových hôr. Nenecháme zaháľať dron ani 360° kameru. Za Dúhovými horami sú snežné pláne a kemp obklopený polom sopečného skla. Má takú tú arktickú atmosféru. Uvaríme si na rovnakom mieste, kde sme sa kedysi dali do reči so Stevenom zo San Francisca. Dievčatá vyrážajú napred, potom ja a v závese Vítek. Zdržuje ho balenie techniky, ale to ho neodrádza od toho, aby fotil a nakrúcal tak často, ako to len ide. 

Posledná noc na Islande

Za kempom sa cesta prudko zdvíha. Potom sa chvíľu krúti okolo drobných kamenných mohýl s drevenými kolíkmi vyznačujúcimi cestu a nakoniec sa stáča doprava na ďalšie kompaktné snežné pole. Ľudia, ktorých stretávame z opačnej strany, sa občas pýtajú na kemp a vyzerajú vyčerpaní. Urobíme si pauzu a po nejakom čase sa dostaneme do záverečného klesania. V diaľke vidíme lávové bludisko pred Laumanalaugarom. Pod nami je zraz a skalné jazero. Robíme posledné zábery s takmer vybitým dronom, na ktorých sú vidieť naše predlžujúce sa tiene. Pavlí a Vítkovi vypovedajú službu kolená, a preto sa dohodneme, že ich necháme pomaly zostupovať s našimi palicami a ideme s Lenkou napred postaviť stany a uvariť jedlo. Celkom dosť času nám nakoniec zaberie zháňanie informácií, kadiaľ má pre nás prísť zajtra môj brat, a tak nás v kempe zastihnú ešte pri stavaní prvého stanu. To je pôrod sám o sebe, pretože musíme voliť medzi napínaním stanu cez kamene na štrku bez použitia kolíkov alebo ich utopením v totálnom bahne. Volíme prvú možnosť po nezmyselných presunoch tam a späť, kedy za nami kríva chudák Vítek. Najskôr sa nám zdá, že až to dostaviame, tak odpadneme, ale nakoniec sa premôžeme a po teplej večeri a čaji sa vyrážame všetci štyria okúpať do horúcich prameňov. Nad nami svietia hviezdy a my si to celé neskutočne užívame s pocitom, že počasie, trek a vôbec všetko nakoniec dobre dopadlo. Len, aby zajtra dorazilo auto...

Čakánie na odvoz

Síce dorazilo, ale nie tak úplne podľa plánu. Včas sme vstali a zbalili sa. Prešli sme cez brod a čakáme. Občas nejaké auto odíde a príde, ale to naše nikde. Využívame čas na malú desiatu. Niekoľko strieborných Dacii Duster sa už objavilo, ako napríklad tá, čo sa blíži, ale tá nemôže byť naša, pretože naša mala značku a táto ju nemá - ale je to naša! Dozvedáme sa príbeh, ako sa brat rozhodol na radu miestneho Islanďana prísť úplne inou cestou než sme mu povedali - cez hmlu, brody a mnoho výmoľov. Späť si presadíme našu verziu a onedlho sa čierna piesková cesta krútiaca sa okolo jazera zmení na asfaltovú. V Reykjavíku si ešte rýchlo necháme overiť oddacie listy miestou apostilou (bez nej vám ich vo vašej krajine neuznajú) a o pár hodín už odlietame z Keflavíku. 

Island je skvelá krajina

Čo dodať na záver. Island je skvelá krajina, ktorú by bola škoda vo vašom cestovateľskom zozname vynechať. Obľúbili sme si ju natoľko, že niekoľko dní po návrate sme si spontánne kúpili letenky v akcii na zimný Island, a tak sme tam po pár mesiacoch vyrazili opäť. To je už ale iný príbeh...