Svadba na Islande - 2. časť

V minulom článku nám kolega Lubo opísal, ako prebieha vybavenie svadby v zahraničí - na Islande. Dnes si môžete prečítať o samotnom svadobnom obrade.

Môžeme si dopriať neskoršie vstávanie, po ktorom nasleduje sprcha a raňajky. Poludnie sa rýchlo blíži a tak ideme nafotiť prípravy nevesty a ženícha. Je to v "našom štýle". 

Cesta na miesto konania obradu

Medzitým dorazí naša oddávajúcca Helga so svojou neterou. Ide s ňou, pretože budeme prechádzať miestom, odkiaľ pochádza jej rodina a neskôr sa ukáže ešte ako dosť užitočná:). Vzájomne všetkých predstavíme, vybavíme formality s podpismi a môžeme ísť. Premýšľam, či sa v aute pred nami naozaj vezú aj naše prstene a nezabudlo sa na ne, ale v tejto chvíli to už budeme musieť nechať na osud. Tridsať kilometrov dlhá cesta k Hatafellu je oveľa pomalšia a náročnejšia než sme si predstavovali. 

My

Nakoniec je ale vysnívaná hora na dohľad priamo pred nami. S Pavlí necháme ostatných pri autách a popozeráme si okolie. Po menšej pešej prechádzke vyberáme na obrad miesto pri rade kameňov s výhľadom priamo na Hatafell. Miesto sa nakoniec ukáže lepšie než úpätie, odkiaľ horu nie je tak vidieť. Všetkých rozostavíme s Helgou uprostred pri väčšej solitérnej skale. Prichádzame spolu držiac sa za ruky s dronom za pätami. Sme pri Helge, slová plynú a my sa pozeráme na seba. Veľké slová, malé slová... zdá sa mi, že všetko sa deje tak nejako mimo priestor a čas. Vidím len Pavlí úsmev, vlasy vo vetre a počujem naše odpovede na tak dôležité otázky, kvôli ktorým sa tu najskôr ostatní zišli. Meníme si prstene s rytím v islandčine. Všetci tlieskajú, vyťahujeme poháre, rozlejeme sekt a ja prenesiem motto, o ktorom si myslím, že nás sprevádzalo pár posledných rokov. 

Svadobné video

Vyrážame na cestu

Postupne sa presúvame k autám, prezliekame sa do outdoorového. V autách máme pripravené 4 batohy s kompletnou výbavou na trek - Pavlí, ja, kameraman Vítek a Pavlí mamka Lenka. Helga sa lúči a otáča auto. Jej neter vyskočí z auta a odhádže na stranu niekoľko veľkých balvanov, kým jej ktokoľvek stihne ponúknuť pomoc. Popoludní rýchlo uteká a nás dnes čaká ešte o niečo dlhšia cesta, než sme pôvodne plánovali, pretože sme nedorazili presne k úpätiu. Ostatní sa s nami lúčia. Na poslednú chvíľu nám ešte strkajú müsli tyčinky a potom odchádzajú tiež. Máme pocit, akoby to bola veľká výprava do neznáma. Čiastočne vlastne aj je, pretože po pár kilometroch na nespevnenej ceste sa rozhodneme obísť Hattafell z juhu, a tak musíme dúfať, že nás nezastaví nejaký ostrý zráz, ktorých je tu veľa. Nezastaví. Pod horou si na chvíľku sadneme a počúvame... absolútne ticho. Je odtiaľ pekne vidieť, že táto bývalá sopka je síce vysoká a strmá, ale s dostatkom času a odhodlania je zdolateľná aj bez horolezeckého výstroja. Nastáva malá orientačná hra, kedy sa snažíme trafiť cestu na Alpha Vatn, čo sa nám podarí až na druhýkrát a asi kilometer alebo dva si zájdeme. Kráčame v absolútnej samote po rozľahlých pláňach z čierneho piesku, ktoré obopínajú strmé zelené kopce so zasneženými vrcholkami. Dojem ako z inej planéty podčiarkuje aj fakt, že po celý čas nikoho nestretneme. 

Brod je blízko, ale...

Až s miznúcim slnkom nás míňa pri prvom moste terénne auto s prázdnym prívesom a mračiacim sa zarasteným chlapom, ktoré zmizne niekde v diaľke. Za nejaký čas ho stretávame pri brode už s ďalším autom naloženým na prívese. Prechádzame po brehu a vyzeráme miesto na prekročenie. Nevyzerá to veľmi povzbudivo. Lenka a Vítek našťastie zatiaľ nevedia, aká ľadová tu voda dokáže byť. Nakoniec sa odhodláme a ako prvá prieskumná dvojica vyzliekajú nohavice a topánky chalani. Džíp stojaci niekoľko desiatok metrov od nás sa zrazu rozbehne, prekročí rieku a opäť mizne v diaľke. Príves ale zostane na našej strane rieky. Dôjde nám, že sa musia vrátiť, a že by to mohol crossnúť aj s nami na palube. Tma pribúda, rieka je široká a rýchla. Na dno nevidíme. Pamätáme si, že tento brod bol do polovice stehien a z Indie vieme, že takáto voda dokáže byť pekne nebezpečná. Ponáhľame sa teda späť k odstavenému prívesu. Vráti sa jeho ťahač, nevráti? Vracia sa! Pretiahne lano cez ďalšie terénne a zjavne nepojazdné auto. Často sa stáva, že naberú vodu do motora a za brodom ešte chvíľku idú. Vodiča ťahača sa pýtam, či by nás nehodil na druhú stranu a ukazujem na dievčatá. Zamračene odmieta a dodá, že nám to ani neodporúča vlastnými silami, pretože je to nebezpečné. To je teda rada na nezaplatenie...

Nocujeme

Majiteľ odťahovaného, nepojazdného auta, z ktorého vypadne, že čakal v divočine 28 hodín na záchranu, je prekvapivo oveľa ochotnejší a ukáže nám miesto s najnižšou vodou. To nás povzbudí, a tak idú prví chalani. Po prekonaní si necítime vôbec prsty na nohách. Vítkovi vraj nebola nikdy väčšia zima :). Dievčatá to tiež zvládnu, a tak pokračujeme ďalej. Míňame ďalší most a prvý kemp. Cestu je ešte stále ako-tak vidieť, ale po asi 30 kilometroch ušlých za jediné neskoré popoludnie toho máme v nohách už celkom dosť a v žalúdku veľké prázdno. Nájdeme si kúsok od cesty asi tri metre hlbokú, tri metre širokú a niekoľko desiatok metrov dlhú priekopu. Tu si postavíme stany. Únava si vyberie svoju daň. Zatiaľ čo skupina A varí, skupina B s počtom troch ľudí roztrhne počas pokusu o postavenie stanu tunel na tyčku. Potom, čo sa skupina A presunie k stavaniu, už všetko prebehne bez nehôd a všetci konečne môžu zaspať. Náš veľký deň je na konci.