Svadba na Islande - 1. časť

Zariadiť svadbu v zahraničí môže byť pekný oriešok. Ako to prebieha na Islande sa dozviete od nášho kolegu Luba, ktorý si tam v lete 2018 bral svoju ženu Pavlí.

V roku 2014 míňame, na jednej z našich prvých spoločných dovoleniek s priateľkou, vtedy bezmennú vyhasnutú sopku na treku z islandského Porsmorku do Landmannalaugaru. Pastelovo zelené stráne vyrastajú z onyxovo čierneho poľa sopečného piesku. Už vtedy nás očarila. To sme ešte netušili, že sa volá Hattafell, zapáčila sa už nejednému filmárovi, a že sa o 4 roky vrátime na miesto činu, aby sme si v kamennej pustine s výhľadom na ňu povedali svoje áno...

Od nápadu k realizacii

Ako nejeden dnešný cestovateľ sme sa teda rozhodli vziať sa v zahraničí. Nápad bol na svete. Ale čo realizácia? Na internete človek nájde veľa článkov a blogov, ktoré ho varujú pred možnými formálnymi obštrukciami a diskusie, kde vám odporúčajú všetko nechať na agentúru. Navyše v každej krajine sú iné zvyklosti a postupy, aby bol zväzok potom platný aj v Českej, poťažmo Slovenskej republike. Ako to bolo u nás? 

Rezervácia miesta na obrad

Naša situácia bola ešte "vylepšená" faktom, že ja mám slovenské občianstvo a priateľka české. Pokiaľ by ste chceli cirkevný obrad, na Islande funguje niekoľko kresťanských cirkví. V katolíckej pôsobí dokonca niekoľko Poliakov a aj jeden Slovák a je možné sa s nimi dohovoriť na prípravách vo vašej rodnej krajine. Nerobia ale obrady mimo kostola, čo je v krajine s tak nádhernou prírodou celkom škoda. My sme chceli obrad civilný, a to navyše uprostred divočiny pod "našou" vysnívanou horou. Kontaktovali sme preto najskôr matriku pre južný Island v Selfosse. Tam boli beznádejne preťažení žiadosťami o manželstvo, ktoré boli na rok dopredu rezervované. Odkázali nás teda na niekoľko málo občianskych spoločností, ktoré majú oprávnenie na Islande oddávať. Nejde o agentúry, väčšinou sú to príspevkové organizácie, ktoré za vás žiadne papiere nevybavia, len vás oddajú. My sme si vybrali Sýslumenn a našou oddávajúcou bola pani Helga Jóhannsdóttir, teda "Johanova dcéra", pretože Islanďania priezviská nepoužívajú. Po menších dohovoroch súhlasila, že nás oddá pod Hattafellom. Išlo teda o outdoorovú svadbu, ale v šatách a obleku. 

Úskalia byrokracie

Potrebovali sme určiť nejaký približný dátum. Vybrali sme si teda trochu gýčovité - 8.8.2018. S tým, že ho budeme môcť na Islande o niečo posunúť podľa toho, aké bude počasie. Nakoniec sa ale nemenilo. Teraz už stačilo "len" zariadiť papiere. Priateľku som nechal vystaviť duplikát rodného listu, potvrdenie o rodinnom stave, tie súdne preložiť a opatriť potvrdením pražského magistrátu a apostily ministerstva zahraničných vecí kúsok od Pražského hradu. Všetko za pár dní a celkovo tak do 80 eur. 

Potom prišiel rad na moju rodnú krajinu, ktorá nesklamala a už po niekoľkýkrát v živote som mal pocit, že som prvý Slovák, čo niečo vybavuje v zahraničí. Chcem však podotknúť, že to nebolo vinou úradníkov na zastupiteľstve, ktorí sa snažili byť maximálne ústretoví, ale našich "skvelých" zákonodarcov. Tí totiž zabudli v príslušnej novelizácii zákona po roku 2000 časť o potvrdení rodinného stavu v zahraničí. Takže namiesto tohto štandardne používaného dokumentu v rámci Haagskeho dohovoru dostanete potvrdenie o tom, že Slovenská republika toto potvrdenie nevydáva a musíte dúfať, že to príslušnému zahraničnému úradu bude stačiť. Islanďania z toho boli dosť zaskočení, a tak ešte komunikovali so slovenským zastupiteľstvom pre Island, ktoré sídli v Nórsku. Tam im potvrdili, že nie som žiadny sobášny podvodník, ale napriek tomu sa im to akosi nepozdávalo. Nakoniec dohľadali, že už nejaký slovenský pár oddali v roku 2017 za rovnakých podmienok, takže mali precedens a my vyhrané :-). Hurá, môžeme sa brať. Už len perličkou zostáva, že keď som chcel vystaviť slovenský oddací list, tak sa, samozrejme, slovenským úradom podarilo "vyrobiť" ďalší neriešiteľný problém. Opäť to ale bolo vinou platnej legislatívy. V skratke: nechceli mi vystaviť slovenský oddací list, kým nevystaví oddací list Česká republika. Keby rovnakú podmienku mala Česká republika, tak ho asi nemám doteraz. 

Vyrážame na Island

Ale späť k Islandu. Časť mojej slovenskej rodiny (mamka, brácho) dorazili do Prahy, kde sa stretli s rodičmi Pavlí a spolu sme leteli z Prahy. Otec, ktorý pracuje v Británii, to mal bližšie z Londýna, a tak už na Islande čakal. Pár dní pred obradom využijeme na cestovanie po starých i nových miestach na Islande. Sme radi, že to môžeme všetkým rodičom ukázať. Po pár dňoch sa vraciame do Reykjavíku/Keflavíku vyzdvihnúť nášho svadobného fotografa Víta Kanyza, ktorého sa nedá inak ako odporúčať. 

Už deň pred svadbou sa prezlečieme do svadobného. Je to jedna, ale nie jediná svadobná tradícia, ktoré ešte porušíme. Vyrážame pozdĺž južného pobrežia urobiť nejaké fotky. Ľudia nám blahoželajú, mávajú, autá zastavujú a trúbia. Prvé fotenie je pod priechodným vodopádom, kde nás potrápi vietor, dážď a miestami aj skupinky ázijských turistov. Ideme ďalej, ale zastavujeme už po pár kilometroch, aby sme sa dostali na nádherné skaly stúpajúce zo zelenej lúky. Vítek okolo nás behá, mení fototechniku a na rad prvýkrát prichádza aj dron. 

Posledná noc za slobodna

Čas rýchlo uteká, a tak ďalšou zastávku máme v hoteli pri jazere. Dáme si kávu a vyložíme rodičom plán, dôjsť dnes až do ľadovcovej zátoky Jokursarlón. Sú už unavení, a tak sa rozdelíme. Vracajú sa späť do Víku, kde si nakúpia a budú pokračovať ďalej do Hellisholar Guesthouse. 

My si urobíme Adventure Menu a mierime v požičanom SUV ďalej na východ. Zrazu nás na ceste zastavia zátarasy a veľké terénne auto s majákom. Asfaltka ďalej je vraj zaplavená a musíme použiť obchádzku po nespevnenej ceste bližšie k pobrežiu. Krajina okolo sa postupne halí do veľkých mračien prachu. Po nejakom čase z tej podivnej prašnej búrky nakoniec vyjdeme, ale to už sa blížime k Jokursarlónu. Zastavíme na jedno fotenie a nakrúcanie s dronom pri zanikajúcom ľadovci a potom už je na rade samotná ľadovcová zátoka. Miesto rovnako magické ako pred rokmi. Snažíme sa na maximum využiť atmosféru pomaly sa blížiaceho večera. Aj napriek tabuli so zákazom dronov je tu okrem nášho ešte jeden. Posledné rýchle pohľady na kusy ľadu odchádzajúce zátokou do mora. 

Cestou späť dôjde z časových dôvodov na varenie priamo v aute. Na kapsuliach Adventure Menu z haseného vápna to nebol žiadny veľký problém, len sme museli kvôli svadobným šatám pre istotu použiť pláštenky ako bryndáčiky (opodstatnene). Aj cestou späť nás čaká obchádzka a za ňou dokonca ešte ďalšia, ale tá už našťastie nie je po nespevnenej ceste. Polárny deň už nie je tak silný, ak keď sme tu boli v júni a cestu pohltí úplná tma. Zajtra nás čaká veľký deň :)