Preskočiť na kategórie produktov Preskočiť na košík Preskočiť na navigáciu

Martin Surovec - Boj o prežitie

Cestopisy a reportáže

Stekajúce potôčiky potu, vyprahnutý jazyk, scvrknutý žalúdok. Kyslá chuť mravcov a slimačie kolónie na raňajky. Všetko však lepšie ako odporná chuť presladenej moruše. Prečítajte si o prežití v prírode hneď teraz!

Začiatok výpravy.


Obsah

"V boji o prežitie je štvrtou najdôležitejšou potrebou (po zaistení vody, tepla a jedla) sex, to je aj psychologicky preukázané. Pokiaľ sa nachádza v skupine žena, musí buď spať so všetkými, alebo ani s jedným."

Amar Ibrahim, expert na přežitie


O autorovi

Martin Surovec (*1991) miluje cestovanie na vlastnú päsť a všetko s tým spojené - či už ide o spanie pod šírym nebom alebo napríklad obstarávanie si potravy z prírodných zdrojov v krajinách ako je exotická Jamajka, skorumpované juhozápadné Rusko alebo čarovné Gruzínsko. O výprave do poslednej spomínanej krajiny napísal knihu Sabagiro už nie! (2019).

Viac informácií nájdete na stránke martinsurovec.cz.

Prejdeme ostrou zákrutou a náhle sa ocitneme pred obrovskou hlbokou kalužou, ktorú posledný dážď naplnil až po okraj. O umiestnení štartovacích blokov pre "Výpravu hladu a strádania" je rozhodnuté. Šikovne vyskočíme všetci traja zo starej Oktávky, v okamihu natlačíme do žalúdku zoschnutý kúsok chleba a pár koliesok mastnej salámy, pretože tvoríme tukové zásoby ako medvede pred zimným spánkom.

Po jedle ešte chvíľu prešľapujeme a uvažujeme, čo si vziať so sebou. Zabiehame do stále väčších detailov, než si konečne uvedomíme, že akurát odďaľujeme nevyhnutné: musíme sa pustiť matkinej ruky. Rozhliadneme sa okolo seba. Nepriestupná džungľa napravo, nepriestupná džungľa naľavo, hustý podrast, ostružiny a hneď za nimi agáty.

Vyrážame na cestu.

Do riti, prvý komár!," vykríkne Šupl, môj bratranec a dobrý kamarát v jednej osobe. "Pôjdem po ceste, v tom kroví ich bude dvakrát toľko."

Neprotestujeme. Najskôr elegantne obídeme tú obriu kaluž. Teda až na Šupla, ktorý do nej omylom opakovane šliapne.

Ty vole, ďalšia sviňa. Tie komáre sú všade," neprestáva mrnčať Šupl. 

Klídek, tie potvory nemôžu za to, že si spadol do tej kaluže. Dvakrát," prisadí si Štěpa, môj o rok mladší brat. 

Odbočíme na vedľajšiu cestu, ktorá behom pár minút stratí piesok, ale ponúkne hlinu. Ide sa nám o poznanie lepšie, konečne sa topánky prestávajú zabárať. Okolie sa stane priestupnejším, ostružiny a agáty sa náhle zmenia na kry a ihličnaté stromy, podobne ako sa v Káne Galilejskej pod Ježišovými rukami premenila voda na víno.

Začíname hľadať potravu. Ako pravekí lovci alebo skôr zberači. Na nízkom prehnitom pni zazriem lesného mravca. Skúsene ho stlačím medzi prstami, položím na jazyk, posuniem na plôšku stoličky, niekoľkokrát zahryznem a prehltnem. Chutí ako drobučká kvapôčka citróna. Mravcov zjem ešte niekoľko a nakoniec jazykom upracem pusu od zvyšku nožičiek. Trochu divný pocit, ale nie tak veľmi ako kedysi, keď to bolo prvýkrát.

Ráz krajiny sa ďalej pozvoľne mení, ihličnany vystriedajú listnáče, zo sem-tam komár sa stane au, au, doriti, ja sa na to vyseriem! Najvyšší čas vyskúšať repelent zakúpený v tej predraženej sietí lekární Dr. Max. Bohužiaľ, nefunguje. Ani sa nesnažím tváriť prekvapene. O minútu aplikujeme ďalšiu vrstvu spreju. Potom ďalšiu, ďalšiu a ďalšiu. 

Nie, komárie samičky neodradí len tak nejaký hlúpy prípravok," vzdám nerovný súboj s prírodou a schovám zbytočnosť do batohu. 

Pokúsime sa o útek. Zrýchlime krok, takmer bežíme. Tridsať stupňov v tieni je nepríjemne poznať. Kvapky potu na čele sa menia na potôčiky, ktoré sa okamžite dávajú do práce: otravne šteklia na spánkoch a potom na krku, aby sa nakoniec vsiakli do trička. Niekoľkokrát sa plesknem dlaňou, aby som zabil komára, ale vždy nanajvýš rozprsknem pot.

Nakoniec sa krajina rozostúpi a komáre takmer zmiznú. V diaľke zbadám Štěpa, ako niečo zbiera zo zeme.

Čo tam hľadá? nejde mi do hlavy. „Štěpooo! Čo robíš pod tým agááátom?"

To nie je agááát, nepoznáš gledíčiu?"

Medzitým sa k Štěpovi priblížim na vzdialenosť niekoľkých krokov, aby som na seba nemuseli kričať. 

A je to jedlé?" pozerám Štépovi zvedavo cez rameno. 

Tu to nevieš? Gledíčia."

Aha. To si zapamätám." 

Ďalej Štěpa nechápavo pozorujem. 

Snaží sa roztvoriť starý, asi piaď dlhý, a z časti zhnitý struk. Fuj, to chce jesť? Nedarí sa mu roztvoriť struk. Nervózne ho očistí od hliny a pokúsi sa o to znova. Po chvíli naň vykukne riadok úhľadne naskladaných guľatých plochých kamienkov, teda semien, zasadených do medovo-žltej lepkavej dužiny. Trochu zlatistého daru z nebies opatrne zoškriabe nechtom. 

Struk gledíčie.

Mňam, to je dobrota, ochutnaj!," natiahne prst smerom ku mne. 

Fakt, zvonka je to špinavé a hnusné, ale keď sa dostaneš dovnútra struku: slasť! Asi niečo ako keď pekné dievča spadne do jamy plnej hovien, ty ho vytiahneš, poriadne umyješ a ... no nič, zabudni na to." 

Ty si prasa," odpľuje si Štěpa. "Podľa mňa chuťou pripomína slivkový lekvár. Alebo skôr tamarind." 

Jj, presne tak." 

Stačí chvíľa a prídeme na spôsob, ako obrovské struky lúpať a vysávame jeden lusk za druhým ako mravčiar mravca z mraveniska. Až keď sme trochu najedení, naplníme batohy. Instantný zdroj energie v zálohe príde vhod! 

Nie, toto nie je reklama na nôž!

O kúsok ďalej objavíme mohutný morušovník, ktorého vetvy skláňajúce sa takmer k zemi ponúkajú ďalší zdroj obživy - stačí len natiahnuť ruku. Z nehostinného miesta v zabudnutom kúte východnej Európy sa pomaly stáva rajská záhrada v dobe hojnosti. Počas nasledujúcich minút sa nechutne prejedáme. Fuj, nemôžem ten cukor v podobne drobučkých hrozien ani vidieť. Nazbierame morušu aj do zásoby, v jedálničku doplní gledíčiu.

Tá neidentifikovateľná vec sú moruše v mikroténovom vrecúšku.

Počas ďalšej chôdze si uvedomíme prvý vážny problém: nedostatok vody. Síce šťavnaté plody ovlažia vyprahnutý jazyk, ale zďaleka nestačia doplniť tekutiny stratené výdatným potením. To ani náhodou. Celý čas kráčame po rovine, nikde sme nezbadali ani náznak kopca. Horský potôčik, do ktorého ponoríme vyprahnuté dlane a ovlažíme slnkom vysušené pery, si v podobnej krajine ani nedokážeme predstaviť. Široko-ďaleko nevidíme ani žiadnu lenivú rieku, z ktorej by sme nabrali ľahko znečistenú vodu na prevarenie.

Tu vodu určite nenájdeme," zahlási Šupl. "Teda okrem tých odporných kaluží."

„Máš recht, musíme vydržať do rána."

Šupl mi venuje nechápavý pohľad.

„Ty si tu príručku o prežití nečítal?"

Zase ten výraz.

Proste skoro ráno vezmeš kus oblečenia, priviažeš si ho okolo nôh alebo ťaháš po tráve. Až látka nasaje dostatok rosy, jednoducho ju vyžmýkaš do ešusu. Alebo rovno do pusy. A furt dokola, až si spitý ako čík. Len sa nemotáš, pretože piješ vodu."

„No jasné, tie tvoje rozprávky... To by som chcel vidieť!"

„Nechápu, čemu nerozumíš. Ráno si ještě –"

Zajac!," vykríkne Štěpa.

Zbadám už len pohyb v kroví. Nevadí, šikovného ušiaka by sme dobehli len ťažko. Aj tak potrebujeme v prvom rade vodu. Až potom zajace.

Počas krátkej porade sa dohodneme, že odteraz budeme hľadať len a len vodu. To sa však ľahko povie, ale ťažšie urobí. Proste ju v nasledujúcich hodinách nedokážeme nájsť - v žiadnej podobe - snáď s jedinou výnimkou žlto-hnedých zapáchajúcich kaluží. Blúdime celú večnosť, cítim hnusnú horkú pachuť na jazyku, tak príznačnú pre smäd. Fuj. Po čase zbadáme v diaľke dedinu. Nikto sa o nej nezmieni ani slovom, no aj tak mám dojem, že sa k nej pomaly ale iste blížime. Chceme si vodu kúpiť alebo snáď od niekoho vyžobrať? Ťažko povedať. Pocit hanby nám zauzlil jazyky, nikto o konkrétnom spôsobe získania kvapaliny nehovorí.

Pochod prírodou.

Za ťažko odhadnuteľný časový okamih konečne dorazíme do chudobnej dedinky, kde každý druhý domček obklopuje kopa haraburdia a hlúčik hospodárskych zvierat. Musia tu žiť prostí ľudia, napadne mi. Priblížime sa k najbližšiemu domčeku, na ktorého priedomí sa vyhrieva čierna mačka. Lenivo otočí hlavu a pozoruje, ako obrovský strakatý kohút vedie okolo rozpadávajúceho sa plotu kŕdeľ ošklbaných sliepok.

Ty vole, pumpa," vykríkne Šupl, ktorého život na statku nijak nezaujal. "Tam za cestou je stará dobrá ručná pumpa na vodu. Kúsok vedľa toho posedenia, vidíte ju? Ale to by bol podvod, keby sme si tam napustili vodu, ideme ďalej," zavrtí nakoniec hlavou. 

Čo, aký podvod?," nechápavo pozorujem jeho ústa, ktoré dokončili ten nezmysel.

„Proste podvod, tá voda nie je z prírody, ale zo studne, ktorú postavil človek."

„Dobre, naberieme tú vodu a napijeme sa všetci. Len s tým rozdielom, že ty budeš podvádzať, my nie."

Nedočkavo prebehneme asfaltku a vrhneme sa na zdroj životodarnej tekutiny a do sýtosti (alebo skôr do naplnenosti?) sa napijeme. Nálada sa nám okamžite zlepší - kto by to bol čakal, že človek osviežený sa bude cítiť lepšie než človek napoly usušený? Do pripravených fliaš (nie, vziať si z domu prázdne fľaše na vodu nie je podvod ani podľa Šupla) naberieme niekoľko litrov životodarnej tekutiny a pokračujeme ďalej. Cestou ešte očešeme päť alebo šesť divokých morušovníkov, aby sme nevypadli z formy.

Trocha vlahy.

Začíname si zreteľne uvedomovať, že sme skutočne všežravci, presne ako nás to učili kedysi v škole. Život len na ovocí je na zbláznenie. Stále jeme a jeme a sme nepretržite hladní. Nejakú energiu z cukrov síce máme, ale napriek tomu sa cítime akísi malátni a zoslabnutí. Môj odpor k tomu nechutnému presladenému ovociu sa stále zvyšuje, ale napriek tomu ho do seba tlačím ako obtlstnutá štyridsiatnička pilule na chudnutie. A ako sa tak ládujem a pozerám sa okolo seba, zbadám nejaký odlesk medzi stromami oproti.

Ty vole, tam je rybník!," mávne rukou presne tým smerom Štěpa.

Predbehol ma. Teraz mi nikto neuverí, že som ho objavil ja, pomyslím si. 

Ale vidím tam aj jedného rybára, teraz do akcie nemôžeme," povzdychne si Štěpa. 

Plány sú jasné, pôjde sa na ryby. A nie, pokiaľ bojujete o prežitie, vytiahnuť jedného kapríka z vody nie je pytliactvo. Dúfam, že pokiaľ nás nejaký rybár pristihne, bude mu to rovnako jasné ako nám.

Presunieme sa o pár stoviek metrov ďalej a vyčkávame na zotmenie. Voľný čas využijeme na prípravu pytlačiek, ehm, pardon, na výrobu špeciálnych rybárskych prútov. Zostrojenie nezaberie viac než pár minút. Ulomíme suchú vetvu na dva palce hrubú a zlomíme ju tak, že nám zostane jej silnejší koniec, asi dvadsať čísel dlhý. Odmotáme zhruba desať metrov vlasca, jeden koniec priviažeme k prútu a takmer celý vlasec namotáme ako niť na špulku. Necelý meter pred koncom vlasca priviažeme olovko a na samý koniec umiestnime háčik. Náčinie na lov je pripravené.

Už je tma, že by si nespoznal čiernu niť od bielej," zamrmle Šupl.

Na svojich nohaviciach síce čiernu od bielej bezpečne rozoznám, ale ako poznamenal Štěpa, "to je určite nejaký špeciálny materiál". Navyše svieti mesiac, úplná tma len tak nenastane. Zbalíme si veci a vyrazíme. Onedlho dorazíme k miestu, odkiaľ sme predtým rybník zbadali. Vo svetle tmavožltej lampy v blízkosti rybníka zbadáme zhrbenú postavu rybára, ktorého ústa hlasno drmolia akúsi neznámu reč. Okolo neho prejsť nemôžeme. Posunieme sa po asfaltke smerom k vzdialenejšej lampe a vnoríme sa do temnej húštiny.

Psst!" šepnem. 

Čo?," zavrčí Štěpa polohlasne. 

Len skúšam, či niekoho nezačujem, napríklad ďalšieho rybára... No nič, poďme ďalej. Ale potichu." 

Naťahujem ruky, dotýkam sa stromov, starostlivo zvažujem každý krok. Napriek tomu tu a tam rozšliapnem suchú vetvu, ktorá vykríkne k tomu rybárovi pod lampou: "Tu sú tí zloduchovia, chyť ich!" Ale dedo reči kusu starého stromu nerozumie, alebo ju snáď ani nepočuje. 

Konečne vyplávame zo zajatia čiernoty, vystrčíme hlavy z krovia. V okamihu sa však inštinktívne prikrčíme ako keď dieťa očakáva bitku. Po chvíli sa opatrne rozhliadneme do okolia. Vľavo lampa, vpravo lampa, obe sú od nás vzdialené asi sto metrov. Vyžarujú tmavožlté svetlo, každá rozkrýva jeden breh rybníka. V ľahko sčerenej hladine sa zrkadlí polovica mesiaca a hviezdy na druhej strane oblohy, ktorým luna nevzala svit. Nočné ticho rušia len kvákajúce žaby a sem-tam nejaká ryba pleskne svojím telom o vodnú hladinu. Ozvena zvuk vody ešte ďalej násobí. 

Ticho sa preplazíme k brehu. Ozve sa niekoľko plesknutí za sebou. 

Kopa rýb," šepne Štěpa. "A tiež komárov." 

Toľko ich nie je ani v slovenskom Komárne," pritakám. 

Chcete furt rečniť alebo aj rybárčiť?," zavrčí Šupl a nahodí. 

„Šupl, toto miesto je zradné, určite nás niekto čapne. Zatiaľ sme nič zlého neurobili. Poď, vypadnime," skúšam zbabelo cúvnuť z podivného nočného rybolovu. Šupl mlčí, a tak radšej nahodím. Potom znova, znova a znova. Bez výsledku. Nechápem, prečo sa tie samičky neuspokoja s nektárom z kvetov ako ich proťajšky. Ubehne hodina, dve hodiny a stále nič. Zúfalé žalúdky však volajú, vydávajú hrozné škreky, prosia o pomoc. Tichučkým hláskom dodávajú: "Len nie morušu, prosím." 

Zásoba moruší.

Hlad-nehlad, nakoniec odídem naprázdno. Pomalým krokom dorazíme k východziemu bodu, kde sme vyrobili provizórne rybárske prúty a uložíme sa k spánku. Každý hodíme tenký letný spacák na hrboľatú zem a skúsime zaspať. Škvŕkajúci žalúdok, tvrdá zem a otravné komáre - pekná bieda. Vrtím sa, zaspávam dlhé hodiny, až sa konečne doplazím do ríše snov. Sotva však nakuknem, odpotácam sa späť do reality a spadnem na hubu. Au. Koľko je hodín? Asi tak štyri hodiny, slnko ešte nevyšlo. So škodoradosťou zistím, že Štěpa ani Šupl tiež nespia. Tým pádom nie je na čo čakať a vydávame sa hľadať potravu. 

Zase tie odporné moruše," prehltnem prvé sústo včasných raňajok. "To by som radšej raňajkoval mravcov." 

Ale tých by si musel zjesť aspoň tisíc, spomínaš si, nie?," opáči Štěpa. 

Áno, ja viem. Jeden váži sotva sto miligramov." 

Presne. A tisíc mravcov je niečo ako vyziabnutý plátok mäsa v školskej jedálni." 

Pomaly si začínam vybavovať detaily našej debaty o lovení mravcov, ktorú sme viedli v čase, keď sme toto celé plánovali. nakoniec sme dospeli k názoru, že človek chytaním mravcov energie viac stratí, než ich zjedením získa. 

Vyprážané mravce.

V dlani mrzuto prevaľujem jeden plod moruše. Tvarom pripomína ostružinu alebo snáď miniatúrny strapec hrozien - ale naozaj len tvarom. Chuťou sa blížia k obyčajnej kocke cukru. Nakoniec obrátim ruku chrbtom hore a nechám plod spadnúť na zem. Snáď sa nevysemení a nevyrastie z neho ďalší strom hrôzy, napadne mi, sotva sa strapec dotkne pôdy. 

Ďalej kráčame krajinou a krátime si chvíľu lúpaním zrniečok obilných klasov, ktoré tu a tam odtrhneme z priľahlých lánov. Po niekoľkých hodinách narazíme neďaleko zmiešaného lesa na jedného tvora s príbytkom na chrbte. (Nie, nejde o človeka, ktorý by uviazol pod stanom.) Potom na druhého, tretieho, hotová slimačia invázia. 

Slimáka musíte nechať vysrať, inak je plný hovien," upozorním okamžite. 

Ty vole, to chceš fakt žrať?," vytreští Štěpa oči. 

Jj, žiadne moruše." 

V pojedaní slimákov sa považujeme za začiatočníkov, ale napriek tomu máme aspoň teoretické znalosti. V príprave na boj o prežitie sme zistili, že sa slimáky nechávajú vylačniť (vyprázdniť, zbaviť obsahu čriev), potom sa musia usmrtiť, zbaviť ulity, vnútorností a najmä slizu. Ide o veľmi prácnu a zdĺhavú záležitosť, ktorá obvykle trvá asi desať dní. Ale my máme hlad teraz, nie o týždeň, a tak sa dáme rovno do práce. Jednoducho každého slimáka rozrežeme nožom, vyberieme svalovinu, umyjeme a vložíme do ešusu. Netrvá dlho a máme mäso na menšie raňajky. Spokojní s úlovkom sa vydáme hľadať vhodné miesto, kde by sme mohli založiť oheň. Skôr, ako by si povedal tisíckrát švec (ide o moju súkromnú jednotku času, kedy jednej sekunde odpovedá vyslovenie zhruba trikrát švec), nájdeme idylické miestečko na okraji lúky s nízkou trávou - preč z dohľadu miestnych obyvateľov. 

Skúsene zapálime oheň, do druhého ešusu nalejeme trochu vody a dáme slimáky variť. Čistá pramenitá voda sa takmer okamžite začne meniť na odporný žltozelený sliz pripomínajúci krv mimozemšťana zo vzdialenej galaxie. Opatrne odpudivú hmotu vylejeme, doplníme čistou vodou, chvíľku varíme a opäť vzniknutý sliz vylejeme. Celý proces opakujeme asi štyrikrát. Po jednej hodine varenia je mäso tvrdé ako kameň. Rozhodneme sa zmeniť stratégiu. Každý si odrežeme lieskový prút, slimáky naň napichneme a opečieme ich nad ohňom, čím sa aspoň zbavíme toho slizu. A fakt, že hej. Behom pol hodinky je jedlo hotové (teda bez slizu a tvrdé ako kameň). 

Sliz z mimozemšťanov. Fuj! A áno, na žiadnej fotke nesmie chýbať nôž. 

Tak poďme na tie dobroty," zavelí Šupl. 

Poslušne si strčím kúsok slimáka do pusy. Najskôr je tvrdý a chutí spálene. Po chvíli žuvania trochu poloví, ale zase sa objaví ten sliz. Každopádne hlad je silnejší než odpor k slizu a o pár okamihov si už prezerám opekačku, či na nej nezostali nejaké zvyšky. Chvíľu si ešte oddýchneme, každý si nalúpeme hŕtsku zrnia z odtrhnutých klasov obilia a vyrazíme na cestu. 

Zľava Štěpa a Šupl. 

Cesta zrazu ubieha lepšie, nohy sa zdvíhajú takmer samé, aj slnko prestalo tak veľmi páliť. Pozitívna myseľ (a neprázny žalúdok) dokáže zázraky. A pretože sa má v najlepšom prestať, rozhodneme sa vrátiť na miesto, kde sme začali, a boj o prežitie ukončiť. Hoci sme si na začiatku boja o prežitie nestanovili žiadny konkrétny cieľ, máme dobrý pocit z úspešnej výpravy. Možno sa vám zdá, že sme toho bohvie koľko nedokázali - úplne vás počujem - to je toho dva dni sa napchávať morušou, gledíčiou, prehltnúť pár slimákov a mravcov. Ale ono to nie je tak jednoduché, ako sa vám pravdepodobne zdá (a nám sa zdalo tiež) spoza displeja mobilu alebo notebooku. Uvediem jeden príklad a budem sa vlastne opakovať. Príručky o prežití sú napríklad plné zaručených rád ohľadne jedenia mravcov a všelijakého hmyzu. Lenže pokiaľ nenarazíte na veľké mravenisko a budete ich v ihličí loviť jedného po druhom, nakoniec zistíte, že energie oveľa viac stratíte lovom než získate zjedením niekoľkých mravcov. 


Kniha: Sabagiro už nie!

Flegmatik Šupl a perfekcionista Martin sa rozhodnú vyraziť dvadsaťtriročnou Škodou Forman na veľkú výpravu. Smerujú do miest, kam im českej veľvyslanectvo v Moskve dôrazne nedoporučilo jazdiť. Aby toho nebolo málo, priberú do partie úplne cudzieho chlapca z internetu, pretože sa to v troch lepšie ťahá (a taky platí).

Počas cesty vyjde najavo, že ani tri páry rúk nestačí na to, aby odtlačili auto z vyprahnutej pustiny, a ani troje oči nevypátrají peňaženku stratenú na území skorumpovaných policajtov. Dobrodruhovia sa síce vyhnú vojnovému Donbasu, ale napriek tomu je v noci prekvapí neďaleká streľba zo samopalu.

Knihu môžete zakúpiť TU.

Zdroje: archív autora

Máme pre vás aj ďalšie zaujímavé cestopisy:

Kempovanie uprostred prekrásnej korutánskej prírody

Cestopisy a reportáže

Dovolenku pod stanom nemusíte tráviť len v Čechách. Krásne miesta na kempovanie nájdete aj na juhu Rakúska, kam sa teraz spolu vydáme.

Tatry s kočíkom

Cestopisy a reportáže

Áno, aj s malým dieťaťom v kočíku sa môžete vydať na túru do Vysokých Tatier. Inšpiráciou nech vám je nasledujúci článok od Katky Balcarovej.

Jeseníky - zimné dobrodružstvo

Cestopisy a reportáže

Dobrodružstvo - to nie je len exotika a veľhory, skvelé zážitky na vás čakajú aj u nás. Napríklad v Jeseníkoch! 

Vyberáme pre vás

Trimm Viper je letná dekový spacák, ktorý možno úplne rozopnúť, vďaka čomu vznikne teplá a priestranná...

€ 55,38 (20.01 %) € 44,30

Pridať do košíka

Hľadáte spoločníka na Vaše cyklopotulky či prázdinové výlety, spací vak Trimm Impact je ideálnou voľbou...

€ 55,00 (20 %) € 44,00

Pridať do košíka

Spacák Trimm Summer je ľahký a dobre zbaliteľný použiteľný pre všetky letné aktivity. Vzhľadom k malému...

€ 45,38 (23.03 %) € 34,93

Pridať do košíka

Múmiový spací vak Loap Vannag má jednovrstvovú konštrukciu a je zateplený vysoko kvalitnou termoizolačnou...

€ 65,02 (19.99 %) € 52,02

Pridať do košíka

Spací vak Xylo Blue je určený širokému spektru užívateľov, ktorí radi trávia letné noci v prírode.

€ 39,20 (19.9 %) € 31,40

Pridať do košíka